..PIATOK 31. 12. 2010 / Deň 9 - Silvestrovský..
Dingboche (4 410) - Lobuche (4 910)
Dnes nás teda parádne prefúklo. Ráno sme vyrazili z Dingboche o 8:40 a zamierili sme do Dughly. Má to tam trvať dve hodiny, takže sa nemusíme ponáhľať. Ak sa budeme dobre cítiť, potiahneme až do Lobuche. Dughla je asi o 100 metrov nižšie ako včerajší Chhukhung, takže teoreticky máme natrénované. Cesta je ľahká, stúpanie mierne, ale na rozdiel od včera, keď začalo fúkať až poobede, dnes fúka už od rána. Už mi nestačí iba kapucňa flísky, dávam si pod ňu aj kuklu. --Ako sa fúka nos v Himalájach
Prefúkaní a zaprášení prichádzame do Dughly, dávame si ľahký obed (polievky, ryžu a zemiaky) a rozhodujeme sa pokračovať ďalej. Ujo domáci hovorí, že do Lobuche sú to tak dve hodiny. Čiže aj s mojou pomalou chôdzou to do štvrtej musíme stihnúť s prstom v riti. Vyrážame o pol dvanástej. Prvá polovica cesty má byť strmý stupák, ktorý sa ukončí plochou so stúpami a pamätníkmi na pamiatku tých, čo v horách zahynuli. Samko ide dopredu svojím tempom s dôležitou úlohou - chytiť nám v Lobuche izby. Ja si kráčam pomaličky, keby nebolo vetra a môjho plného nosa, išlo by sa mi úplne fantasticky. Nos si nemôžem fúkať počas chôdze, lebo to znamená, že asi tri sekundy nedýcham, a to potom po pár krokoch lapám po dychu. Hore pred sebou vidím prvý cieľ a ten sa pomaly ale isto približuje. Stále si musím hovoriť, že to zvládnem, mám na to more času, nie je kam sa náhliť. Fúkanie nosa je náročná operácia, keďže to znamená zastaviť, odložiť si paličky, dať si dolu rukavice, rozopnúť vrecko, vytiahnuť už dosť stvrdnutú vreckovku a po vysmrkaní pekne všetko v opačnom poradí. Ešte pár metrov a sme hore.
Tu je teda ale nádherne. Je to akási lúčka, ale bez trávy. Včera sme prechádzali ešte ako-tak zeleným územím, kosodrevina a nejaké pichľavé kríčky nám zachytávali nohavice. Dnes je to už len prázdna zem, občas sa objavia nejaké prízemné kríčky a machy. Prechádzame sa po "pamätnej lúčke", sú tu skalnatí mužíkovia (kamene naskladané na seba) a akési kamenné mohyly s ceduľami, ktoré pripomínajú horolezcov, čo sa už nevrátili domov. Prechádzame okolo bulharskej mohyly, nazvala som si ju tak sama pre seba, lebo na nej nachádzam informácie o dvoch bulharských horolezcoch - jeden zahynul ešte niekedy v osemdesiatych rokoch a druhý v roku 2007. Od pamätnej lúčky schádzame dolu k napoly zmrznutému potoku. Je to nádherný pohľad pozorovať vodu, ako si nachádza cestu pod ľadom; niekde vytečie na povrch, časť z nej primrzne a vytvorí krásne ľadové ornamenty a časť sa vráti pod ľad a tečie si pokojne ďalej. My pokojne pokračujeme ďalej tiež.
--Sťahovanie
Stúpanie je veľmi mierne, ani netuším, kde naberieme tých asi 150 metrov, čo by sme mali ešte podľa našich prístrojov nastúpať. Za normálnych podmienok by to bola nenáročná, príjemná prechádzka, ale nie je, lebo je tu málo kyslíka, rýchlo sa zadýcham, mám plný nos a škriabe ma v hrdle. To asi od včerajšieho vetra, prefúklo nás a striedalo sa teplo s chladom. Prichádzame do Lobuche. Normálne ma ovalí vlna šťastia, že som to zvládla. A bez nosiča! A za 2,5 hodiny z Dughly! V knižke píšu, že táto trasa trvá 2,5 až 3,5 hodiny. Prichádzame do lodže, hneď prvej v osade. Je tu strašná zima. V jedálni piecka nehorí, izby sú prízemné a budova je zbitá z papundeklov a vlnitého plechu. Po streche chodia domáci a plátajú diery, robí to strašný rámus a vietor, ktorý tu poriadne fúka, tiež vyrába hrozný hluk, pretože uvoľnené kusy plechu trieskajú o seba. Je mi tu zle, nepáči sa mi tu, nechcem tu ostať, ale bojím sa to povedať, lebo je tu lacnejšie ako inde a musíme šetriť, lebo ceny sú tu už dosť vysoké, omnoho viac, ako sme očakávali. Keď ale Radko zbadá, ako sa trasiem od zimy a nie je mi dobre, ideme pozrieť ešte susedné lodže a nakoniec sa sťahujeme tam, kde si to zamierila aj grupa Kórejcov odvčera.
--Silvester: čokoláda, citrónový čaj a poker
Konečne zhadzujem ruksak a idem sa ohriať k piecke. Najeme sa a oddychujeme. V jedálni je dosť ľudí, poriadne sa tam ani všetci nepomestíme, sú tu Kórejci, anglicky hovoriaci pár a zvyšné stoličky obsadili nosiči. Kórejci idú jesť, znova sa opakuje ceremónia s paličkami. V jedálni sa odrazu objavuje Pema, sprievodca Rusov. Rado s ním odchádza pokecať a keď sa vráti, je nadšený z lodže, kde sa zložili, lebo je tam teplá piecka a sú tam sami. Ideme teda Rusov navštíviť, berieme aj poker. Nie je to ďaleko od našej lodže. V Lobuche vlastne nič nie je veľmi ďaleko. Vítajú nás s úsmevmi, je tu krásne teplučko, hneď ma usádzajú na stoličku k piecke. Chlapci a Pema sa púšťajú do pokru a ja debatím s Olegom. Vyťahuje fantastickú horkú čokoládu s orieškami. Keď zistí, že ma bolí hrdlo, ponúka mi aj Strepsils, ale ja mám svoje čínske cmúľacie bylinkové cukríky, ktoré zaberajú najlepšie. Teraz ale najviac zaberá teplo piecky, čokoláda a karamelový cukrík, ktorý mi Oleg dáva s odporučením, že si mám nechať pomaličky rozpustiť v ústach. Ááá, mám nebíčko v puse. Dochlipkám citrónový čaj a idem si vziať ešte kúsoček tej fantastickej čokolády.
Dohadujeme sa, že o trištvrte hodiny, teda o 19:45 nepálskeho času oslávime Nový rok, podľa austrálskeho času v Adelaide, aby sme nemuseli byť hore do polnoci. To vlastne ani nemôžeme, ráno musíme byť čerství, aby sme zvládli ďalšiu etapu cesty a v pohode prekročili hranicu 5 000 m nad morom.
Pema, sprievodca Rusov, bol minulý rok na jar na Evereste. Viedol skupinu Portugalčanov, bol medzi nimi aj kapitán portugalských aerolínií, ktorý lieta z Lisabonu do Brazílie. Rusi nám rozprávajú o staršej Američanke, ktorú sme aj my zahliadli v Tengboche, kde sa iba zastavili na obed. Má biele vlasy, Rusi s ňou bývali v tom istom hoteli v Namche, a tak vedia, že je z Floridy, trekuje sama a má 70 (!!!) rokov.
O 15 minút oslavujeme Nový rok.
--Nový rok
O trištvrte na osem Samko odrátava austrálsku polnoc, pripíjame si čajom a želáme si navzájom šťastný rok 2011. Rus Kosťa mi venoval látkového zajaca, ani neviem, odkiaľ ho mal, asi od nejakého Nepálca. Bude totiž buddhistický rok zajaca. Fotíme sa Olegovým fotoaparátom a vymieňame si e-mailové adresy, aby nám mohli poslať fotky. Pema má svoje fotky z Everestu na facebooku. Nuž, sociálne siete neobišli ani Nepál.
Chvíľku ešte pobudneme u rusko-nepálskych kamarátov a ideme pomaly spať. V izbe je strašná kosa. Dala som si na hlavu kuklu, na nohy som prvýkrát vytiahla teplé, flísové pančucháče a fľašu s vodou som pre istotu šupla vedľa seba pod perinu, ktorú sme si všetci cez seba prehodili. Najprv sme si ich ale museli vypýtať. Ešte som si natiahla aj ľadvinový pás od mamky. Takto naobliekanej mi ani nebola zima, tak som si našla polohu, pri ktorej ma najmenej bolela krčná chrbtica a snažila som sa zaspať. Zaspávala som s pocitom, že toto bol môj najkrajší, najlepší Silvester doteraz.
A vonku snežííí!
Sama neviem, ako ďaleko sa dostanem. Je 10:15, do Gorak Shepu sú to minimálne dve hodiny, mojím tempom aj viac. Chalani, ak sa im podarilo ísť na Kala Patthar, prídu tam najskôr o druhej, a to by som sa už ja mala zberať na cestu späť, aby som do lodže prišla ešte pred zotmením a pred silným večerným vetrom. Kamene na chodníku sú pokryté snehom, dnes som prvýkrát vytiahla zimné topánky a nepremokavé nohavice. Prvé kroky sú ťažké, po pár metroch zastavujem a oddychujem. Pomaly sa to ale rozbieha, kráčam pomaličky, ale ide sa mi fajn. Slnko mi svieti na chrbát, je to veľmi príjemné. Opačným smerom ide dosť ľudí, akoby ich z Gorak Shepu hromadne vyháňali. Míňam aj kravičkovú karavánu. Kravky, alebo správnejšie dzó (kríženci jakov a kráv), sú plne naložené a pomaličky cupitajú po úzkom chodníku v skalách. Idem po členitom teréne, ale cestička sa dá nájsť, prinajhoršom podľa hovienok dobytka. Vedie popri obrovskej moréne, kope skál a zeme, ktorú tu priniesol ľadovec na svojej ceste dolu. Prichádzam ku križovatke ciest. Naľavo sa ide k Pyramíde, čo je budova vysokohorského laboratória, poháňaného solárnou energiou, ktoré založili Taliani. Prebiehajú tu výskumy, týkajúce sa biológie, ľudského tela a technológií.
--Sama uprostred hôr
Chodník mierne stúpa. Vzduch tu vonia úplne ako u nás v lese počas letného dažďa, strašne si tie chvíle tu užívam. Za zákrutou sa zrazu zjaví vrchol sklenenej pyramídy. Uprostred kopcov to tu vyzerá ako päsť na oko, mám dojem, akoby si tu mimozemšťania ukotvili svoju raketu. Chodník sa krúti, Pyramída sa opäť stráca, ale o päť minút už som pred ňou. Celú ju pokrývajú solárne panely, pred ňou je stavba, ktorá vyzerá ako klasická nepálska ubytovňa, spred ktorej mi máva Nepálčan. Odmávam mu, chvíľu sa tu ešte pomotám a poberám sa späť. Na rozdvojke ciest sa rozhodnem pokračovať ešte smerom na Gorak Shep. Nemám mapu, netuším ako je to ďaleko, hovorím si, že pôjdem ešte chvíľu, keďže sa mi ide celkom fajn. Vpredu je jasná modrá obloha, ale za mnou sa začínajú tvoriť oblaky, sú nízko a dobiehajú ma. Keď sa budem vracať, asi to nebude príjemná cesta.
Zatiaľ si však vychutnávam nenáročnú chôdzu a úžasné výhľady predo mnou. Každú chvíľu sa zastavujem a nasávam tú krásu pohľadom, aby som si to nadlho zapamätala. Keď stojím, nešuští mi do uší vetrovková kapucňa, a to ticho okolo mňa je ohromujúce. Som tu ako taký malý mravček medzi tými vysokými horami, keby chceli, zatvoria ma tam a neostane po mne ani vlások. Prichádzam ku koncu morény, ďalej cesta vedie kamsi medzi kopce a aj keď mi je fajn, rozhodnem sa vrátiť, šetriť ešte sily. Prídem sem zajtra a z Gorak Shepu sa vrátime spolu s chalanmi. Svoj osobný cieľ som si splnila, určite som už prekročila 5 000 metrovú hranicu, aj Pyramída stojí tesne nad 5 000 m.
Cestou späť mi slnko svieti do tváre, užívam si to a trochu sa aj opaľujem, keďže doteraz sme sa poctivo natierali krémom s UV 50. Sneh na skalách sa nádherne trbliece, neodolám a na jednu väčšiu snehovú plochu kreslím paličkou srdiečko, snáď ho dozajtra, kým pôjdu chalani naspäť, nezafúka. Už sa blížim, v diaľke vidím lodže, oproti mne kráča treker. Rozmýšľam, prečo sa vyberá na cestu tak neskoro. Idem ďalej, chlapík má dlhé vlasy. To nie je možné! Rado! Samkovi hore došlo zle, tak ho išiel odprevadiť do lodže. Škoda, že sme sa cestou minuli, asi som bola práve na odbočke k Pyramíde. Vrátili sa zo sedla, čo je asi polovica cesty, ako som neskôr zistila v mape. Najedol sa a ide naspäť. Skúsi dnes stihnúť západ slnka na Kala Patthare, prespí v Gorak Shepe a zajtra ráno sa tam vydáme za ním, naľahko, bez ruksakov. Čas stretnutia 10:30, to znamená, že o 08:30 by sme mali vyraziť, aby sme tam aj mojím slimačím tempom dorazili.
Teraz tu teda sedíme so Samkom v jedálni, chlipkáme čaj a vyhrievame si chrbáty na slnku, ktoré na nás svieti cez okno. Samko si dal Dal Bhat, veľmi ho vychvaľuje, tak si o hodinu, keď vyhladnem, dávam aj ja. Je fakt skvelý a je to najlacnejšie jedlo, čo si tu môžeme dať pri tých hrozných cenách. Nuž, vysokohorská prirážka, kým to sem nosiči všetko ponosia, niečo to stojí. Prichádza skupina anglicky hovoriacich trekerov so svojimi nosičmi, ktorí ich klasicky začínajú obletovať - vybavujú izby, nosia čaj, objednávajú a nosia jedlo. Slnko pomaly zachádza a začína tu byť chladno. Domáci však už začínajú nakladať do piecky palivo. To jediné, čo im okolité hory vedia poskytnúť - sušené jačie lajná. Samka stále trochu bolí hlava, škoda že mi nenapadlo si od Rada vypýtať jeho lekárničkovú krabičku, je v nej ibalgin. Ja mám iba b-komplex, ten asi nepomôže :-). Dúfam, že ho to do rána prejde, pôjdeme dnes skoro spať.
... pokračuje 5. časťou
Konečne zhadzujem ruksak a idem sa ohriať k piecke. Najeme sa a oddychujeme. V jedálni je dosť ľudí, poriadne sa tam ani všetci nepomestíme, sú tu Kórejci, anglicky hovoriaci pár a zvyšné stoličky obsadili nosiči. Kórejci idú jesť, znova sa opakuje ceremónia s paličkami. V jedálni sa odrazu objavuje Pema, sprievodca Rusov. Rado s ním odchádza pokecať a keď sa vráti, je nadšený z lodže, kde sa zložili, lebo je tam teplá piecka a sú tam sami. Ideme teda Rusov navštíviť, berieme aj poker. Nie je to ďaleko od našej lodže. V Lobuche vlastne nič nie je veľmi ďaleko. Vítajú nás s úsmevmi, je tu krásne teplučko, hneď ma usádzajú na stoličku k piecke. Chlapci a Pema sa púšťajú do pokru a ja debatím s Olegom. Vyťahuje fantastickú horkú čokoládu s orieškami. Keď zistí, že ma bolí hrdlo, ponúka mi aj Strepsils, ale ja mám svoje čínske cmúľacie bylinkové cukríky, ktoré zaberajú najlepšie. Teraz ale najviac zaberá teplo piecky, čokoláda a karamelový cukrík, ktorý mi Oleg dáva s odporučením, že si mám nechať pomaličky rozpustiť v ústach. Ááá, mám nebíčko v puse. Dochlipkám citrónový čaj a idem si vziať ešte kúsoček tej fantastickej čokolády.
Dohadujeme sa, že o trištvrte hodiny, teda o 19:45 nepálskeho času oslávime Nový rok, podľa austrálskeho času v Adelaide, aby sme nemuseli byť hore do polnoci. To vlastne ani nemôžeme, ráno musíme byť čerství, aby sme zvládli ďalšiu etapu cesty a v pohode prekročili hranicu 5 000 m nad morom.
Pema, sprievodca Rusov, bol minulý rok na jar na Evereste. Viedol skupinu Portugalčanov, bol medzi nimi aj kapitán portugalských aerolínií, ktorý lieta z Lisabonu do Brazílie. Rusi nám rozprávajú o staršej Američanke, ktorú sme aj my zahliadli v Tengboche, kde sa iba zastavili na obed. Má biele vlasy, Rusi s ňou bývali v tom istom hoteli v Namche, a tak vedia, že je z Floridy, trekuje sama a má 70 (!!!) rokov.
O 15 minút oslavujeme Nový rok.
--Nový rok
Chvíľku ešte pobudneme u rusko-nepálskych kamarátov a ideme pomaly spať. V izbe je strašná kosa. Dala som si na hlavu kuklu, na nohy som prvýkrát vytiahla teplé, flísové pančucháče a fľašu s vodou som pre istotu šupla vedľa seba pod perinu, ktorú sme si všetci cez seba prehodili. Najprv sme si ich ale museli vypýtať. Ešte som si natiahla aj ľadvinový pás od mamky. Takto naobliekanej mi ani nebola zima, tak som si našla polohu, pri ktorej ma najmenej bolela krčná chrbtica a snažila som sa zaspať. Zaspávala som s pocitom, že toto bol môj najkrajší, najlepší Silvester doteraz.
A vonku snežííí!
..SOBOTA 1. 1. 2011 / Deň 10 - Novoročný..
Lobuche (4 910) a okolie
Teplota ráno v izbe: 0 °C.
Novoročný a trochu aj oddychový deň. Ale ako pre koho. Začalo sa to tak, že som sa nemohla pohnúť z postele. Znovu ma bolelo hrdlo a trochu aj hlava, len som nevedela, či z výšky alebo z krčnej chrbtice. Bola som hrozne unavená. V noci som zaspala iba na chvíľku, aj to sa mi snívali samé strašidelné hlúposti. Pomedzi to som bdela a hovorila si "musím dýchať pomaly a pravidelne, nádych, výdych, nádych, výdych, len nespanikáriť a nezačať lapať po dychu". Teraz, keď to píšem, sa mi to zdá ako dobrá blbosť, ale vážne som si toto hovorila ako nejakú mantru. Ráno, keď som otvorila oči a vydýchla som, objavil sa mi pred nosom obláčik pary. Rado hlási teplotu v izbe nula stupňov a vonku sneh.
--Ľad na kefke
Horko-ťažko vykuknem, pri každom pohybe ma zabolí v hlave. Zvonku sú na okne asi 3 cm snehu a celá okenná tabuľa je pokreslená ľadovými obrázkami ako v Perinbabe. Konečne pomaly vstávam. Vytiahnem teplé nohy z teplého spacáku a okamžite z nich začne stúpať para. Uložiť fľašu s vodou na noc k sebe pod perinu bol dobrý nápad, inak by určite zamrzla a nemali by sme si čím umyť zuby.
Na raňajky si dávam tousty s fazuľou, dúfam, že mi to dodá viac sily. Aj tak sa ale hýbem ako mátoha a pred očami sa mi mihajú hviezdičky. Dohodneme sa, že chlapci pôjdu do Gorak Shepu sami, skúsia ešte dnes stihnúť výstup na Kala Patthar a zajtra sa vrátia. Ja ostanem oddychovať v lodži, kde sme včera silvestrovali a keď mi bude lepšie, vyberiem sa za nimi do Gorak Shepu a na noc sa vrátim naspäť. Vonku si umývame zuby a voda naliata na kefku v okamihu zamŕza.
Rusi vo vedľajšej lodži sú už tiež hore, Olegovi dávam moju rezervnú gumičku do vlasov, čo som mu včera sľúbila, lebo svoju jedinú stratil. Domáci pán mi prideľuje celkom peknú izbičku a naobliekaní chalani odchádzajú na cestu. V termoske si berú aj teplý čaj. Ja sa ohrievam pri piecke a debatím s Rusmi, ktorí sa na rovnakú cestu plánujú vydať až o chvíľu. Oleg mi radí, aby som sa išla cez deň prejsť, vystúpala aspoň 50 metrov a zišla znovu dolu. Pema takisto hovorí, že nie je dobré vyhrievať sa dlho pri piecke, lebo mi potom bude viac zima. Keď ale pri piecke je tak dobre. Rusi odchádzajú, ja si objednávam "hot orange", pre zmenu, čiže horúci pomarančový džús a začínam si čítať knihu, ktorú som si priniesla na dlhé večery a doteraz ju ani nevytiahla, vždy bolo ako sa zabaviť. Pred desiatou som už vyhriata dosť, domáci začínajú upratovať jedáleň a ja sa cítim celkom fajn, tak sa poriadne naobliekam, beriem do rúk paličky a vyrážam von.
--Nepálska pyramída
Sama neviem, ako ďaleko sa dostanem. Je 10:15, do Gorak Shepu sú to minimálne dve hodiny, mojím tempom aj viac. Chalani, ak sa im podarilo ísť na Kala Patthar, prídu tam najskôr o druhej, a to by som sa už ja mala zberať na cestu späť, aby som do lodže prišla ešte pred zotmením a pred silným večerným vetrom. Kamene na chodníku sú pokryté snehom, dnes som prvýkrát vytiahla zimné topánky a nepremokavé nohavice. Prvé kroky sú ťažké, po pár metroch zastavujem a oddychujem. Pomaly sa to ale rozbieha, kráčam pomaličky, ale ide sa mi fajn. Slnko mi svieti na chrbát, je to veľmi príjemné. Opačným smerom ide dosť ľudí, akoby ich z Gorak Shepu hromadne vyháňali. Míňam aj kravičkovú karavánu. Kravky, alebo správnejšie dzó (kríženci jakov a kráv), sú plne naložené a pomaličky cupitajú po úzkom chodníku v skalách. Idem po členitom teréne, ale cestička sa dá nájsť, prinajhoršom podľa hovienok dobytka. Vedie popri obrovskej moréne, kope skál a zeme, ktorú tu priniesol ľadovec na svojej ceste dolu. Prichádzam ku križovatke ciest. Naľavo sa ide k Pyramíde, čo je budova vysokohorského laboratória, poháňaného solárnou energiou, ktoré založili Taliani. Prebiehajú tu výskumy, týkajúce sa biológie, ľudského tela a technológií.--Sama uprostred hôr
Chodník mierne stúpa. Vzduch tu vonia úplne ako u nás v lese počas letného dažďa, strašne si tie chvíle tu užívam. Za zákrutou sa zrazu zjaví vrchol sklenenej pyramídy. Uprostred kopcov to tu vyzerá ako päsť na oko, mám dojem, akoby si tu mimozemšťania ukotvili svoju raketu. Chodník sa krúti, Pyramída sa opäť stráca, ale o päť minút už som pred ňou. Celú ju pokrývajú solárne panely, pred ňou je stavba, ktorá vyzerá ako klasická nepálska ubytovňa, spred ktorej mi máva Nepálčan. Odmávam mu, chvíľu sa tu ešte pomotám a poberám sa späť. Na rozdvojke ciest sa rozhodnem pokračovať ešte smerom na Gorak Shep. Nemám mapu, netuším ako je to ďaleko, hovorím si, že pôjdem ešte chvíľu, keďže sa mi ide celkom fajn. Vpredu je jasná modrá obloha, ale za mnou sa začínajú tvoriť oblaky, sú nízko a dobiehajú ma. Keď sa budem vracať, asi to nebude príjemná cesta.
Zatiaľ si však vychutnávam nenáročnú chôdzu a úžasné výhľady predo mnou. Každú chvíľu sa zastavujem a nasávam tú krásu pohľadom, aby som si to nadlho zapamätala. Keď stojím, nešuští mi do uší vetrovková kapucňa, a to ticho okolo mňa je ohromujúce. Som tu ako taký malý mravček medzi tými vysokými horami, keby chceli, zatvoria ma tam a neostane po mne ani vlások. Prichádzam ku koncu morény, ďalej cesta vedie kamsi medzi kopce a aj keď mi je fajn, rozhodnem sa vrátiť, šetriť ešte sily. Prídem sem zajtra a z Gorak Shepu sa vrátime spolu s chalanmi. Svoj osobný cieľ som si splnila, určite som už prekročila 5 000 metrovú hranicu, aj Pyramída stojí tesne nad 5 000 m.Cestou späť mi slnko svieti do tváre, užívam si to a trochu sa aj opaľujem, keďže doteraz sme sa poctivo natierali krémom s UV 50. Sneh na skalách sa nádherne trbliece, neodolám a na jednu väčšiu snehovú plochu kreslím paličkou srdiečko, snáď ho dozajtra, kým pôjdu chalani naspäť, nezafúka. Už sa blížim, v diaľke vidím lodže, oproti mne kráča treker. Rozmýšľam, prečo sa vyberá na cestu tak neskoro. Idem ďalej, chlapík má dlhé vlasy. To nie je možné! Rado! Samkovi hore došlo zle, tak ho išiel odprevadiť do lodže. Škoda, že sme sa cestou minuli, asi som bola práve na odbočke k Pyramíde. Vrátili sa zo sedla, čo je asi polovica cesty, ako som neskôr zistila v mape. Najedol sa a ide naspäť. Skúsi dnes stihnúť západ slnka na Kala Patthare, prespí v Gorak Shepe a zajtra ráno sa tam vydáme za ním, naľahko, bez ruksakov. Čas stretnutia 10:30, to znamená, že o 08:30 by sme mali vyraziť, aby sme tam aj mojím slimačím tempom dorazili.
Teraz tu teda sedíme so Samkom v jedálni, chlipkáme čaj a vyhrievame si chrbáty na slnku, ktoré na nás svieti cez okno. Samko si dal Dal Bhat, veľmi ho vychvaľuje, tak si o hodinu, keď vyhladnem, dávam aj ja. Je fakt skvelý a je to najlacnejšie jedlo, čo si tu môžeme dať pri tých hrozných cenách. Nuž, vysokohorská prirážka, kým to sem nosiči všetko ponosia, niečo to stojí. Prichádza skupina anglicky hovoriacich trekerov so svojimi nosičmi, ktorí ich klasicky začínajú obletovať - vybavujú izby, nosia čaj, objednávajú a nosia jedlo. Slnko pomaly zachádza a začína tu byť chladno. Domáci však už začínajú nakladať do piecky palivo. To jediné, čo im okolité hory vedia poskytnúť - sušené jačie lajná. Samka stále trochu bolí hlava, škoda že mi nenapadlo si od Rada vypýtať jeho lekárničkovú krabičku, je v nej ibalgin. Ja mám iba b-komplex, ten asi nepomôže :-). Dúfam, že ho to do rána prejde, pôjdeme dnes skoro spať.
... pokračuje 5. časťou
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára