Himalájsky denník/6

..UTOROK  4. 1. 2011 / Deň 13 - Kilometrový.. 

Phortse (3 810) - Machherma (4 470)

Raňajky sme si objednali na 7:30 ešte večer, keď sa domáci vychvaľoval, ako uňho trekeri nemusia čakať na jedlo, že všetko je vždy včas. Ha. 

Ráno nás čakal na stole iba čaj, piecka bola studená a na raňajky sme museli ešte 20 minút čakať. Ale stáli za to. Ja som si dala cibuľovú omeletu, dva tousty a odvážila som sa na horúcu čokoládu, napriek tomu, že v Namche dostal Rado hnusnú žbrndu. Táto bola ale úplne super, chutila ako teplý Nesquick. 

Rýchlo sme dojedli a hneď vyrazili, dnes nás čaká dlhý a ťažký deň (nepísala som toto slovné spojenie už niekoľkokrát?). Nastúpame skoro 1 000 metrov, preto je dnešný deň "kilometrový". 

Začíname prudkým klesaním z Phortse k rieke, aby sme potom stúpali a stúpali a stúpali. Prvých 15 minút sa ešte dá, neviem prečo si myslím, že stačí vyliezť kopec, aký sme pred chvíľou zliezli a bude ľahšia cesta. Lenže je to úplne inak. Keď sa už zdá, že po tých pár schodoch sme hore, objaví sa ďalší kopec a za ním ďalší a ďalší. Hovorím si, že musím vydržať, už to predsa musí skončiť. Ale nekončí. Stretávame oproti veselého trekera (bodaj by nebol vyškerený ako lečo, keď ide dolu a ruksak mu nesie nosič), ktorý ukazuje na búdu pred nami, že sa tam dá najesť a je to tam pekné. Stúpame už asi 4 hodiny, prestávka by sa zišla. Samka posielame dopredu objednať polievky a my dvaja sa plahočíme pomaly za ním. Búda nevyzerá byť ďaleko, ale tá cesta k nej...! Najprv musíme zliezť z jedného kopca, aby sme sa potom mohli štverať na protiľahlý, na ktorom je búda. Prichádzam tam z posledných síl. 

Polievka je vynikajúca, paradajkovo-zeleninová, s dlhými rezancami, ktoré sa šmýkajú z lyžice, takže jem striedavo - najprv si z lyžice chlipnem z polievky a potom natáčam rezance na vidličku. Polievka ma dosť posilní, úplne cítim príval nových síl, takže kým chlapci dojedajú a platia, ja pokračujem v ceste, aby som získala aký-taký náskok, nech ich príliš nezdržiavam svojou pomalou chôdzou. Vyleziem na ďalší kopček a ďalej už cesta pokračuje príjemne po vrstevnici, takže zrýchľujem krok.

--Stopy yetiho

Cesta je zarezaná do kopca, vľavo odo mňa je svah a vpravo strmý zráz, s riečkou hučiacou hlboko dole. Od nej sa dvíha protiľahlý svah údolia a v rovnakej výške je v ňom zarezaná cestička podobná tej, po ktorej idem. (Na fotke vedľa je vpravo v kopci zarezaná cestička, ktorou ideme a vľavo tá, ktorou sa chceme vracať.) Vpredu sa mi občas v zákrute zjavia zasnežené vrcholy vysokých hôr. Ten pohľad fakt stojí za to doobedňajšie trápenie. Fakt ma už prepadali chmúrne myšlienky. Išlo sa mi zle, bolelo ma koleno, bedrá som mala otlačené od pásu ruksaku, ktorý mám kvôli lepšiemu rozloženiu hmotnosti poriadne utiahnutý. 

--Sama...

Teraz je už lepšie. Kráčam si sama, spoločníkom mi je len môj tieň, ktorý raz hopká predo mnou a raz vedľa mňa vpravo v rokline, podľa toho, ako som natočená k slnku. Do dvoch snehových políčok vyrábam stopy yetiho. O nejakú chvíľu zase prichádza stúpanie a tu ma už chalani dobiehajú. Yetiho stopy si vôbec nevšimli! Míňame dedinu Luza a znova nasleduje staré známe hore do kopca, dolu z kopca a zase hore. Na šľaktrafenie. Okrem ľavého kolena ma začína bolieť aj ľavé stehno, akoby som v ňom dostala kŕč. Lezieme na ďalší kopec a so Samkom si hovoríme, že za ním už musí byť Machherma, náš dnešný cieľ. Zdá sa mi, že počujem zvonce na krkoch kráv a na kopci pred sebou vidím mantra wall - tabuľky s vytesanými modlitbami opreté v rade o seba, neklamné znaky blízkosti dediny. Predo mnou už Samko vystupuje na najvyšší bod, čakám víťazoslávne zdvihnutie rúk... a nič. Ach nie, tak ešte nie je koniec. 

Vyštverám sa nahor, pred sebou vidím iba rovinku, ale prejdem pár krokov a jupí! pod nami je dedina. Usmejem sa dozadu na Radka, ktorý je už tiež asi dosť uťahaný. Vľavo pred nami je majestátna osemtisícovka Cho Oyu (8 201 m).

Nachádzame lodž s prijateľnými (ale aj tak vysokými) cenami, ubytko dohodnem na 100 rupií za celú izbu pre troch a ďalej už nasleduje tradičný večer. Posedávanie pri teplej piecke, večera (polievky a pražená ryža), chlipkanie čaju, čítanie a moje písanie.

Baff! Práve na nás vybafol dym z piecky. Sedíme pri nej natlačení úplne blízko, lebo už chladla a práve teraz do nej chlapík na moju prosbu priložil. Nosiči sa na nás rehocú. Chvíľku ešte posedávame, čítame si a Radko nám rozpráva veselé historky z chaty, kam šli po maturite. Dosť sa na nich zabávame. Je tu fajn pohodička, ani sa nám nechce ísť spať. Teda hlavne liezť do studeného spacáka. Na toto by sa hodil nosič - nasúkať ma večer do spacáka, zazipsovať, pekne utiahnuť kapucňu, počkať, kým sa uvelebím v konečnej polohe a potom na mňa položiť hrubú deku a pekne mi ju popritláčať okolo celého tela. Dobrú noc.

..STREDA  5. 1. 2011 / Deň 14 - Posledný.. 

Machherma (4 470) - Gokyo (4 790)

Teplota ráno v izbe: -1 °C.

Dnes nie je posledný deň treku, ale posledný deň, keď sa štveráme niekam nahor, do cieľa. Od zajtra nás čaká už len návrat dolu, asi trojdňový. Ideme do osady Gokyo a odtiaľ idú chalani na Gokyo Peak (5 360 m), odkiaľ vidno štyri osemtisícovky.

Cesta do Gokya sa začína vystúpaním nahor z Machhermy. Ide sa mi dosť zle, odchádzame hneď po raňajkách (omeleta a tousty, mňam), čo pre mňa znamená naraz tráviť aj chodiť. A to moje telo zjavne nezvláda. Aspoňže si už trochu privyklo na riedky vzduch, tep sa mi spomalil a v noci spím celkom dobre aj v tejto výške. Len keby som nos nemala stále zapchatý.

Stúpame, stále stúpame, potom je chvíľku ľahšia časť a potom znovu kamenné schody nahor. Kráčame už tri hodiny a sme sotva v polovici. Vyzerá to tak, že to najhoršie máme za sebou a pred nami je takmer rovinka. Ale mne sa ide stále zle, pridáva sa bolesť ľavého ramena, akoby som mala zle vyvážený, či nastavený ruksak, stále si ho musím opravovať. (Teraz, keď si to tu po sebe čítam, zdá sa mi, akoby niektoré časti písal niekto iný. Stále nejaké bolesti, sťažovanie... Ja si predsa na nič také nespomínam. Asi je pravda, že po nejakom čase ostanú v pamäti hlavne najkrajšie zážitky a vytlačia tie horšie momenty.) Našťastie ma nebolí hlava, takže výškou to nebude, len mi už jednoducho dochádzajú sily. Sme už dva týždne na nohách a ruksaky sme nemali na chrbtoch asi iba dva dni. Chalani sú zlatí, čakajú ma alebo ma nechajú ísť vpredu, majú ma pod dohľadom.

Prichádzame k nejakému jazeru. Z bedekra si pamätám, že Gokyo je pri jazere, tak chytám veselú náladu, že o chvíľu sme tam. 

--Päť jazier

Na jazere, ktoré je po okrajoch zmrznuté, sedia nejaké oranžové vtáky, vyzerajú ako oranžové kačice. Všade okolo jazera, aj popri cestičke, sú postavení kamenní mužíkovia - malé mohyly, ktoré si tu ľudia postavili kladením kameňov jeden na druhý. Je zvláštne, že stoja napriek silnému vetru, ktorý tu určite často fúka. Stavajú sa buď pre šťastie alebo aby tu po trekeroch niečo ostalo, alebo aby sa sem ich duša vrátila po smrti. Fakt pekné miesto na posmrtný život, len trochu prichladno, ale to už bude asi duši dosť jedno :-) 

Opúšťame jazero a žiadne Gokyo sa nekoná, namiesto toho prichádzame k jazeru číslo dva, kde už žiadne vtáky nie sú, je kompletne zamrznuté. Rovnako ako pri tom prvom aj tu stojí kovová tabuľa, že tu je jazero number 2, jeho názov a nadmorská výška. Za jazerom je kopček, odkiaľ prichádza stádo štyroch jakov aj s pastiermi, je tu kameň s nápisom Wel come to Gokyo (v Nepále píšu welcome ako dve slová), ale za kopčekom stále nič. Toto už je trochu záber na psychiku, nielen na telo. Jasné, mohla som ostať v Machherme, nemusela som sa trepať do Gokya, keď som už vopred vedela, že na Gokyo Peak aj tak nevyleziem, netrúfala som si na to. Takýto bol pôvodný Radov plán. 

No včera odrazu bral ako fakt, že ráno ideme do Gokya všetci, tam ich počkám, kým zdolajú Gokyo Ri (teda Gokyo Peak, ale po nepálsky), prenocujeme tam a ráno pôjdeme dolu. 

--Kuk hore!

Neprotestovala som. Uvedomila som si, že je to posledný deň, keď som sa ešte mohla pokúšať prekonať sama seba a svoje slabosti. Asi pred troma dňami sme sa so Samkom bavili o tom, aké to bude super sedieť už v lietadle do Paríža a vyberať si jedlo. Tešili sme sa na to. Zároveň si ale odvtedy každým dňom uvedomujem, že mi to tu bude chýbať. Nemám tu žiadne starosti, netrápi ma práca a nervózni ľudia okolo mňa v meste, som tu taká malilinká uprostred obrovských hôr. Včera večer, už bola tma, sme si všetci umývali zuby vonku pred ubytovňou, kosa jak sviňa, keď zrazu Radko zavelil: "Vypnúť čelovky a kuk hore". Toto sa ani nedá opísať. Hviezdy nám padali na hlavu, tak boli blízko. Boli nádherne jasné a žiarivé, jednotlivé súhvezdia krásne rozpoznateľné, no kde toto doma zažijem?

Prichádzame k tretiemu jazeru a tu už je aj Gokyo. Vlastne by som ich asi mala volať plesá, keďže sú asi ľadovcové. Vybavujeme ubytko. Zisťujeme ceny v prvej lodži, ale chceme ísť pozrieť ešte do vedľajšej. Ponúknu nám tu teda ubytko zadara, ak u nich ostaneme, aj jedlo je tu o niečo lacnejšie, musíme šetriť. Rozhodujeme sa teda pre Gokyo Namaste Lodge. Didi nezabúda pripomenúť, že nikomu nemáme hovoriť, že nám dali izby zadara. Po obede chlapci vyrážajú nahor, na Gokyo Ri (5 357 m). Chvíľu ich sledujem zvonku a pritom si trochu opaľujem tvár, lebo oni sú už krásne hnedí, len ja mám iba červený nos a opálené slnečné okuliare. Zamrznuté jazero vydáva hrôzostrašné zvuky, ľad na vode sa hýbe a "spieva". Ten zvuk nedokážem popísať, ale bolo to pekné, trochu tajomné. Vraciam sa do jedálne.
Ešteže má Samko oranžovú vetrovku, ľahko ich na kopci nájdem, keď zdvihnem zrak od písania do denníka. Už sú dosť vysoko, zastavujú, možno oddychujú alebo fotia, na pozdrav im hádžem slnečné prasiatka, ale asi to nevidia. Fúha, teraz ich už sotva vidím, sú už asi v trištvrtine, ten najhorší stupák majú za sebou, aspoň pri pohľade zdola. Vonku strašne fúka, vietor sa opiera do okna, cez ktoré pozerám von, strecha sa trasie, akoby už-už mala odletieť. Domáci na ňu lezú a upevňujú plechy, tak hádam túto noc ešte vydrží chajda pohromade. Chalani idú stále nahor, už ani nerozoznávam ich postavy, len lesk ich paličiek mi ukazuje, kde práve sú. Teraz dlhšie stoja, dúfam, že je všetko v poriadku a neprišlo im zle. Na ceste sú už asi dve hodiny. Blížia sa k prvému akoby vrcholu kopca, potom je ešte druhý a potom ten naozajstný, asi aj s najlepším výhľadom. 
--Aké mám chute
Tu dolu je už fakt poriadny vetrisko, skoro vyvrátil jeden z dvoch lapačov slnečnej energie, ktoré tu majú takmer pri každej lodži. Sú to také strieborné paraboly, cez deň natočené k slnku, v noci zložené a slúžia na ohrev vody. My sme mali včera vodu (studenú) vlastne po týždni bez akejkoľvek vody. Ruky si umývame dezinfekčnými obrúskami, raz za čas aj tvár, a zuby pitnou vodou z fľaše. Takže včerajšia tečúca voda bola super a po dlhej dobe sme si poriadne umyli ruky mydlom. Aj keď tú zažratú špinu z nich budem dávať asi dlho dole. Vyzerá to, že aj tu majú vodu, tak sa budeme môcť umyť. Sprcha nehrozí, síce v niektorých lodžiach ponúkajú "hot shower" (horúcu sprchu), je to však drahé a sprchy sú väčšinou v plechovej búde vonku, takže neriskujeme zápal pľúc tým, že sa vyhriati budeme musieť do izby dostať cez dvor, kde je mínus pätnásť.
Už ich vôbec nevidím. Slnko pomaly zachádza za kopec, v jedálni sa ochladzuje, našťastie nejaký mladý domáci začína prikladať do piecky. Jedáleň je vyzdobená, na naše pomery až nevkusne prečačkaná, kadejakými náboženskými obrázkami a symbolmi. Je tu ale útulne.
Už ich vidím! Sú na tom prvom vrcholku, možno tam ostanú fotiť, o chvíľu začne zapadať slnko, je trištvrte na štyri. Teraz musí byť zhora nádherný pohľad. Už sa teším na fotky. 
Medzitým mladík priložil do piecky, ale zatiaľ ju nezapálil.
Chalani idú vyššie. Už ich opäť sotva vidím, aj s mojimi super špica bombovými šošovkami. Poháňam ich očami, normálne to s nimi prežívam, tak stískam pero, až mám biele prsty. Tu dole sa už slnko schovalo, sme v tieni, ale hore na kopec ešte svieti, chalani sú už na druhom vrcholku, sú na hrebeni a dobre ich vidno oproti oblohe.
Mladý feši znovu priložil, piecku už celú napchal hovnami a znovu odišiel.
Sú štyri hodiny a chalani majú pred sebou už len posledný vrchol. Kopec je hlinený, sem-tam poprášený snehom, vyzerá ako mamkin strúhaný tvarohový koláč, keď sa pocukruje. Mňam, dala by som si. Chute mám v posledných dňoch stále neobvyklejšie a neprekonateľné. Predvčerom som snívala o ockovom kotlíkovom guláši, chuť som oklamala zemiakmi na večeru. Včera som zase mala chuť na bryndzové halušky, tak som si dala špagety so syrom. Neviem, čím oklamem chuť na tvarohový koláč. Posledný keksík z našich sladkých zásob, mätu, som schrúmala pred hodinou.
Týpek prišiel do piecky naliať benzín a zase odišiel.
--Prekvapenie
Chlapci sú už blízko! A piecka už horí! Nejdem sa k nej zohriať, sledujem dianie tam hore ako napínavý film. Už sú pri vlajočkách. A už sú hore! A zase som ich stratila. Asi sa schovali v závetrí veľkej skaly navrchu.
Ájéje, do jedálne vchádza Pema! Vítame sa ako starí známi. Rusi prichádzajú za ním. To je naozaj príjemné stretnutie, chalani sa určite potešia.
S Pemom sme už stihli prebrať, kam ideme zajtra, oni idú tiež dole, ale inou cestou a pozajtra sa stretneme v Namche. Pema sľúbil vybaviť nám cez nejakého svojho kamaráta zmenu dňa odletu z Lukly.
U nás dole už slnko svieti veľmi slabo, ale na kopcoch vpredu ešte žlto žiari, chalani asi budú čakať na západ, až kým vrcholy nebudú horieť červeným svetlom. Ešteže si nezabudli čelovky, dolu pôjdu potme. Oleg ma práve začína strašiť, že ak chalani nezačnú zostupovať do pol hodiny, bude cesta dolu potme nebezpečná. Pema to vyvracia a recituje: Don't worry, chicken curry. :-)
Prišiel ešte jeden turista, zdá sa mi, že sme ho už niekde stretli, on tu po horách chodí v rifliach! Je tu aj mladá Kórejčanka Kisun, tá si nás pamätá z Lobuche. Oleg s Pemom preberajú situáciu, ktorú dnes zažili s Kosťom, rozprávajú mi to, kým tu ešte nie je. Kosťovi sa zdalo, že idú príliš pomaly, oddelil sa od nich, nič im nepovedal, len sa proste stratil z dohľadu. Zabili hodinu a pol, čo ho hľadali... dolu v skalách zbadali niečo, čo vyzeralo ako telo, báli sa. Nakoniec sa stretli, vynadali mu, chceli od neho ospravedlnenie a už sú zase kamoši.
Už je pol šiestej, vonku je riadna tma a ja nevidím na kopci žiadne svetielka. Chalanííí, poďte už dolu! Pema ide k oknu a našiel svetielka, sú v hornej časti kopca. O pol hodinku by mali byť dolu.
Pema hovorí, že možno bude zajtra snežiť. John (Portugalo-Australo-Angličan v rifliach) sa bojí, že mu premokne ruksak. Pema ale tvrdí, že sa nemá báť, lebo v januári a februári tu padá suchý sneh, ktorý sa ani netopí, od marca ale už padá tzv. mokrý sneh.
Hupí, už sú tu, pri dome, idem ich počkať na schody a hovorím im o prekvapku dnu.
A takéto krásne výhľady mali chalani zhora.

Tri osemtisícovky: večne zaMRAČený Everest ( 8 848 m), vedľa je Lhotse (8 516 m) a vpravo Makalu (8 463 m).

Krvavočervený západ slnka nad Everestom.

Obloha mala vraj presne takúto fialovú farbu! Krása.

--Diamox, čokoláda, Everest
Večer je veľmi príjemný. Debatí sa o tom, kam má ešte kto namierené, pozerajú sa fotky, Rusi opäť vyťahujú čokoládu - horkú aj bielu. Majú aj nejaký tvrdý alkohol, domáci, ale väčšina ho odmieta. Chlapi sa bavia o diamoxe, lieku, ktorý pomáha prekonať výškovú chorobu alebo aspoň jej prvé príznaky. John hovorí, že si dáva pol tabletky ráno aj večer a že to pomáha, prestala ho bolieť hlava a večer lepšie zaspáva. My tiež nemôžeme občas v noci spať, ale chemikálie zatiaľ nevyťahujeme. 
Niekto z domácich vyťahuje mininotebook a púšťa film v angličtine o výstupe na Everest. Pema nám do toho popisuje, aké to bolo, keď šiel hore on. Výstup trvá celé týždne, ale to len preto, že horolezci trénujú a aklimatizujú sa. A teda chodia z tábora č. 1 do tábora č. 2, potom naspäť dolu, prespať tam. Potom do trojky a z nej znovu dolu prespať, do nižšej výšky, aj na niekoľko nocí. Potom vyjdú do štvorky, ktorá je už nad 7 000 m a zlezú až do base campu alebo aj nižšie do niektorej z dedín, niekedy až do Namche, na pár nocí, tam relaxujú. Týmto spôsobom navykajú telo a krv na riedky vzduch, ktorý ich čaká hore. Je to veľmi zaujímavé rozprávanie a teším sa z toho, že môžem byť tak blízko človeka, ktorý bol na Evereste.
Pema a Oleg nás prehovárajú, aby sme zajtra šli s nimi dole ich trasou. "Ich trasou dole" znamená najprv 3 hodiny šliapať hore, do sedla Renjo La (5 340 m) a až potom klesať. Vidím, že Radovi svietia hviezdičky v očiach, rád by prešiel sedlo, ale po zvážení mojich síl rozhoduje o klasickej trase. Je mi to aj zaňho ľúto, som rozpoltená, aj sa mi už nikam štverať nechce, aj by som ale chcela dokázať ešte niečo nad moje sily. Zároveň nechcem, aby Radko ľutoval, že odmietol takúto možnosť. Hádam sa sem ale ešte vráti, určite. Ideme spať, sme uťahaní, hlavne chalani po dnešnom výstupe.
... pokračuje 7. časťou