..UTOROK 28. 12. 2010 / Deň 6 - Fakt ťažký..
Namche (3 440) - Tengboche (3 860) - Deboche (3 820)
--Yoko Ono z Ruska
Sú tu aj dvaja Rusi so svojím sprievodcom, ktorých sme stretávali celou cestou sem. A práve prišla aj trojčlenná skupinka, ktorú registrujem už z letiska v Káthmandú, kde sme všetci svorne čakali na let do Lukly. Vyzerajú ako Arabi. Jeden z Rusov vyzerá ako Yoko Ono, má dlhé, prešedivené vlasy, japonsky vyzerajúcu tvár a na očiach lenonky. Neskôr sa dozvieme, že má mongolský pôvod.
Čakám na chlapcov, ktorí ostali v hornej dedine Tengboche. Tam v jednej otvorenej lodži už nebolo miesto a druhá vyzerala, že je v nej dosť chladno, mala iba prízemné izby. Chalani ma teda vyslali obsadiť miesto tu, lebo sa sem chystal aj Rus - Yoko, z ktorého chce Rado ťahať rozumy o prechode nejakým sedlom. Oni si zatiaľ išli vyliezť na blízky kopec, na ktorom je pekná stúpa. Im dnes ešte asi nestačilo. Zato ja som hotová.
Prvá časť cesty bola pohodová, dve hodiny sme šli po vrstevnici, samé nádherné výhľady naokolo, ruksak som ani necítila. Psychicky som sa už ale pripravovala na ďalšiu časť. Nasledovala dedinka Sanasa so suvenírmi, potom prudký, asi hodinový zostup dole k rieke, prechod po klasickom hojdacom moste a potom to začalo.
--Už len kúsok...
Schody, potom strmý stupák, asi tak dve hodiny sa išlo stále len hore a hore. Zvolila som pomalé tempo, aby som sa veľmi nezadýchala a nemusela často stáť. Chlapi sa mi o chvíľu stratili z očí, chvíľami som bola na ceste úplne sama. Predbehla ma iba jedna skupinka a potom už len zopár nosičov, ale s tými sme sa predbiehali na striedačku, často oddychovali. Keď som si myslela, že už ďalej fakt nepôjdem, stúpanie začalo byť miernejšie. Nie mierne. Miernejšie. Musíš piť, musíš piť a už len kúsok, už len kúsok, hovorím si cestou. Okoloidúci Európania mi hovoria, že už som blízko, už len 30 minút. Po 20 minútach počujem oproti sebe češtinu, tak sa pýtam, koľko ešte. A oni hovoria, že 20-25 minút. Uff, tu majú ľudia teda odhad. Idem ďalších 10 minút, hádžem si do úst hroznový cukor a o chvíľu sa predo mnou zjaví Rado. Prišiel mi pomôcť. Berie mi ruksak a hovorí, že ešte takých 20 minút treba šliapať. Moje nervy... Toto je nekonečná cesta, už fakt meliem z posledného. Konečne! Vidím nejaké stĺpy a kláštor a za ním je malé námestíčko, z lodží sú podľa všetkého otvorené iba dve, a zatvorená je aj známa pekáreň, vraj najvyššie položená, ale to tu tvrdia o každej.
Po poriadnom oddychu, zohriatí sa a jedle (za odmenu som si dala "apple pie", bol to výborný, chrumkavý koláč s jablkovo-škoricovou náplňou, teplý, mňam) odchádzam teda do Deboche chytiť nejaké teplé izbičky. Teda, niežeby tu boli nejaké naozaj teplé izby, ale najlepšie sú tie, do ktorých poobede svieti slnko a aspoň trochu ich vyhreje.
Práve došli chalani, urobili zhora krásne fotky, bolo vidno celú cestu, ktorou sme dnes šli. Chvíľu sa ešte všetci vyhrievame vonku, ale slnko už pomaly zachádza za hory, tak si ideme pripraviť do izby veci na spanie, lebo tu majú problém s elektrinou, takže po "chate" pobehujeme s čelovkami na krku. Všetci a postupne schádzame v jedálni, kde je zapnutá piecka, ale zatiaľ okrem tepla produkuje len štipľavý smradík.
--Nekonečne veľa hviezd
Chalani vytiahli poker a keď to zbadal jeden z trekerov, očká mu zažiarili a hneď sa k nim pridal. Je to Alex z Austrálie. Rus, čo vyzerá ako Yoko, sa volá Oleg a má 52 rokov, fakt by som nepovedala. Čakáme na jedlo, už mi dosť škvŕka v žalúdku. Radovi brní v rukách, Oleg hovorí, že to mu tam cirkuluje krv potom, ako si dal po celom dni dolu ruksak, ktorý mu trochu zastavil prúdenie krvi.
Poker pritiahol ďalších zvedavcov, Nepálčanov hra veľmi zaujala, pýtajú sa, či sa hrá o prachy. Ha, a že nevinní, skromní buddhisti :-). Alex a jeho partia už majú výlet za sebou, prešli Gokyo trek a potom odtiaľ cez priesmyk Cho La do Gorak Shepu. Hovorí, že to bolo dosť namáhavé, cez priesmyk šli 11 hodín do kopca a cestou stretli veľa ľudí postihnutých výškovou chorobou.
Už sa celkom zotmelo, došiel ujo domáci, priniesol solárne lampy a zasvietil aj nejaké svetlá pod stropom, asi na baterky, ale veľa svetla to nevyčarovalo, píšem skoro potme. Okolo piecky sa rozprúdila živá zábava. Niekto vykríkol "How many countries here?" a každý začal kričať, odkiaľ je. Z Arabov sa vykľuli Taliani, potom tu máme Austráliu, Rusko, samozrejme Nepál a ja som zdvihla ruku s pokrikom Slovakia. Poker je stále napínavejší, piecka čoraz horúcejšia, my od nej sedíme ďalej, v príjemnom teple. Na chvíľu vychádzame von, porobiť nejaké nočné fotky. Vychádzam za Radom, svietim si pod nohy čelovkou. Zrazu mi Radko povie, nech zhasnem a pozriem sa hore. Urobím tak a ostávam stáť s otvorenými ústami. Obloha je plná, preplnená hviezd, je ich asi milión alebo aj šesť, neskutočne veľa a sú neuveriteľne blízko, len sa natiahnuť a dotknúť sa nejakej. Nádherne vidno celé súhvezdia aj Mliečnu dráhu. Radko si nastavuje foťák na statíve a robí nádherné fotky. Počas expozície občas chodí po okolí a blýska bleskom, vznikajú z toho úžasné obrázky.
--Šošovky v ponožke
Po návrate dnu si chlapi ešte zahrali poker, pridali sa aj nepálski sprievodcovia, ktorý princíp hry odpozerali. Vsádzanie žetónov im cudzie nebolo, lebo sami hrávajú podobné hry, všade na uliciach to vidno. Na nejaký kameň si nakreslia akýsi herný plán, hrajú s fazuľkami alebo kamienkami, a o prachy samozrejme. Nepálčanom sa dosť darí. Ide sa hrať posledná hra, tentoraz o peniaze, každý vsádza 50 rupií, čo je asi 50 centov. Hra trvá dlho, už je pol deviatej, pomaly treba ísť spať. Ja sa medzitým rozprávam s troma Talianmi, teda hlavne s dvoma, najstarší z nich nevie veľmi dobre po anglicky. Majú smolu, lebo tomu najstaršiemu nedošla do Káthmandú batožina a tri dni zabili tým, že to tam na letisku riešili. Chudák Talian je stále v tom istom oblečení, iba najnutnejšie veci si kúpil. Nemá spacák, takže v chatách spí v tom, čo má na sebe a pýta si veľa prikrývok. Á, hra sa blíži ku koncu, je to rodinný súboj, hrajú už len Samko a Rado. Vyhral Samko, prachy mu ale hneď zhabal tatino, keďže hazardné hry môže hrať až od osemnástich :-).
Koniec, ideme spať. Dnes to vyzerá byť na studenú noc, nechávam si na spodnom tričku aj flísku a na hlavu si naťahujem kapucňu. Do vnútorného vrecka spacáku si už automaticky vkladám krabičku s jednodennými šošovkami (pre istotu ešte vloženú do hrubej ponožky), aby mi v noci v ruksaku nezmrzli, to by potom boli nepoužiteľné a ja by som z celého výletu a nádherných výhľadov mala prd.
Teraz, keď si túto časť prepisujem z denníka, znovu si vybavujem tú úžasnú atmosféru piecke v jednoduchej jedálni bez elektriny, s príjemnými ľuďmi, tam niekde v Himalájach. Keby existovali také dvere, ktorými stačí prejsť a ocitnem sa tam, hneď by som si tam na hodinku odskočila. A vždy, keď mám tohto sveta tu už plné zuby...
..STREDA 29. 12. 2010 / Deň 7 - Štvortisícový..
Teplota ráno v izbe: 3 °C.
Dnes ostávame v Dingboche, máme oddychový deň, čo ale neznamená, že budeme leňošiť v posteli alebo pri piecke. Posteľ je studená a piecku v jedálni zahrievajú až po zotmení. Aklimatizuje sa výstupom do vyššej výšky, dávame si preto výlet do dediny Chhukhung, ktorá je východiskovým bodom pre tých, čo chcú vyliezť na Island Peak (6 183). Sem išli aj tí traja Taliani. Cesta je vraj pohodová, podľa domáceho je to tak na hodinu a pol, nám to trvalo 2,5 hodiny.
--Slnko a piesok - dokonalá dovolenka
Mne sa nešlo veľmi dobre. Najprv sa ráno zle cítil Rado, ale keď sa najedol, prešlo ho to. Ja som si dala škoricovú palacinku, Radko čistú palacinku s džemom a Samko skúsil obilnú kašu, ktorú videl jesť včera ráno Rusov. K tomu celá termoska (small pot) "hot lemon", to nám zachutilo. Jedlo bolo výborné, odhliadnuc od trochu špinavých tanierov, ale na to si tu už zvykáme. Ja som dokonca ešte ani nevytiahla umelohmotný turistický príbor, čo som dostala pod stromček, a to už je čo povedať, keďže je známe, ako si potrpím na čistotu príborov, tanierov a pohárov.
Neponáhľame sa, na cestu vyrážame až pred desiatou. Rado je už v pohode, ťažkosti mám teraz ja. Ani neviem z čoho. Hlava ma nebolí, len som tak divne malátna, unavená a všetko mi vadí; vlasy, ktoré mi vietor fúka do tváre, striedanie tepla a chladu vždy, keď slnko vyjde spoza mraku a o pár minút znovu zájde, kamene, po ktorých skackáme a večný prach na ceste. Keby som si odmyslela hory okolo seba, mohli sme sa pokojne túlať nejakou stredomorskou krajinou. Slnko páli a pod nohami sa nám práši jemný, úplne ako plážový piesok. Moje jediné nohavice sú zaprášené až po kolená. Domov pôjdem ako bezdomovec. Už tak aj smrdím. Večer si všetci ovoniavame ponožky a veci a je to veru mňamka. Ešteže tu mám vlhké čistiace obrúsky, dávajú mi aspoň na chvíľu aký-taký pocit čistoty.
--Slnko a piesok a vietor - dokonalá dovolenka?
Stále ideme a ideme, je to veľmi mierne stúpanie, ale ja vlečiem z nohy na nohu. Po každom väčšom výstupe, čo je tu asi sedem kamenných schodíkov, sa mi rozbúši srdce, začne mi krv pulzovať v hlave, musím preto zastaviť a vydýchať sa. Fakt sa mi už nechce ísť, dohodli sme sa, že ak za najbližšou kopou kameňov a skál (nevieme, či je to moréna alebo iba popadané skaly) nebude vidno Chhukhung, vrátim sa naspäť do Dingboche. Samko je už pri skalnatej stene a víťazne rozťahuje ruky. Vyšplhám sa tam aj ja a asi 300 metrov predo ú už domy. Prechádzame okolo prvej lodže a zvnútra, z presklenej terasy, na nás klopkajú naši známi Taliani. Prišli z Dingboche chvíľu pred nami a ostávajú tam na noc. Dnes cvične vylezú na jeden kopec a zajtra sa vyberú na Island Peak. Práve si chystajú sedáky a mačky. Sadáme si k nim na čaj a Rado aj na jedlo. Je mi už fajn. Sme vo výške 4 730 m a keď zídeme naspäť dolu, mali by sme sa cítiť lepšie.
Je popoludní, tak sa opäť (ako včera) dvíha silný vietor. Pri prechádzaní týmto údolím to už asi takto bude pravidelne. Radšej sa vydávame na cestu späť. Trvá to síce len hodinu, ale musím si na hlavu natiahnuť kapucňu flísovej bundy a na to ešte aj vetrovku a tiež aj s kapucňu. Vietor nám sype piesok do očí a nosa, o moje slnečné okuliare sa s Radkom delíme, chvíľu ich mám ja, potom on a zase ja. Zastavujeme sa občas na fotopauzy. Dingboche je už blízko, hurá.
Chvíľku sa po návrate vyvaľujeme v izbe, ale vietor dosť prefukuje cez okná a sme hladní, tak zliezame do jedálne, jeme, čítame si, pozeráme mapu, vegetíme a ja si dopisujem dnešný deň. Stmieva sa a prichádza väčšia skupinka nosičov. Krátko za nimi prichádzajú ich klienti, spoznám ich hlavne podľa toho, že majú na chrbtoch iba malé ruksaky. Všetko im nosia nosiči. Inak sa podobajú, tiež sú to Ázijčania. Započujem v ich rozhovore konešiva, a je to jasné, sú to Japonci. (o pár dní si do denníka kreslím k tejto vete hviezdičku a doplnenie: nie sú to Japonci, sú to Kórejčania, preto si to opravujemaj v ďalšom texte :-)) Sadajú si okolo piecky, ktorú domáci práve zapaľuje a chlipkajú horúci čaj, ktorý im s úklonom podáva jeden z ich nosičov. Inak, nosiči tu, ako tak pozerám, fungujú trochu ako sluhovia pre svojich klientov. Objednávajú za nich jedlo, ubytko, nosia im čaj a asi na tom ešte aj čosi navyše zarobia, keďže my sme tunajšie dve noci vybavili zadara a pochybujem, že to takto vybavujú aj nosiči, skôr naopak, berú provízie za to, že donesú klientov.
--Večera po kórejsky
Večeriame rezance a opekané zemiaky a nechýba ani náš obľúbený hot lemon. Idú večerať aj Kórejčania, a to je celkom dobré predstavenie. Nosiči im na stoly kladú obrúsky a paličky, asi sú to ich vlastné, ktoré si nosia so sebou. Inak, večera tu býva slávnostná udalosť, dostávame pred ňou vlhké, teplé uteráčiky, ktoré nám pani domáca rozdáva z tácky klieštikmi. Všetci si nimi utierajú tvár, niektorí Kórejčania si nimi vytierajú aj uši, ja pre istotu si len symbolicky utriem končeky prstov.
Pred odchodom do spacákov uzatváram s Radom dve riskantné stávky, jednu už mám asi prehratú, zachráni ma už len tá druhá.
... pokračuje 4. časťou
Čakám na chlapcov, ktorí ostali v hornej dedine Tengboche. Tam v jednej otvorenej lodži už nebolo miesto a druhá vyzerala, že je v nej dosť chladno, mala iba prízemné izby. Chalani ma teda vyslali obsadiť miesto tu, lebo sa sem chystal aj Rus - Yoko, z ktorého chce Rado ťahať rozumy o prechode nejakým sedlom. Oni si zatiaľ išli vyliezť na blízky kopec, na ktorom je pekná stúpa. Im dnes ešte asi nestačilo. Zato ja som hotová.
Prvá časť cesty bola pohodová, dve hodiny sme šli po vrstevnici, samé nádherné výhľady naokolo, ruksak som ani necítila. Psychicky som sa už ale pripravovala na ďalšiu časť. Nasledovala dedinka Sanasa so suvenírmi, potom prudký, asi hodinový zostup dole k rieke, prechod po klasickom hojdacom moste a potom to začalo.
--Už len kúsok...
Po poriadnom oddychu, zohriatí sa a jedle (za odmenu som si dala "apple pie", bol to výborný, chrumkavý koláč s jablkovo-škoricovou náplňou, teplý, mňam) odchádzam teda do Deboche chytiť nejaké teplé izbičky. Teda, niežeby tu boli nejaké naozaj teplé izby, ale najlepšie sú tie, do ktorých poobede svieti slnko a aspoň trochu ich vyhreje.Práve došli chalani, urobili zhora krásne fotky, bolo vidno celú cestu, ktorou sme dnes šli. Chvíľu sa ešte všetci vyhrievame vonku, ale slnko už pomaly zachádza za hory, tak si ideme pripraviť do izby veci na spanie, lebo tu majú problém s elektrinou, takže po "chate" pobehujeme s čelovkami na krku. Všetci a postupne schádzame v jedálni, kde je zapnutá piecka, ale zatiaľ okrem tepla produkuje len štipľavý smradík.
--Nekonečne veľa hviezd
Chalani vytiahli poker a keď to zbadal jeden z trekerov, očká mu zažiarili a hneď sa k nim pridal. Je to Alex z Austrálie. Rus, čo vyzerá ako Yoko, sa volá Oleg a má 52 rokov, fakt by som nepovedala. Čakáme na jedlo, už mi dosť škvŕka v žalúdku. Radovi brní v rukách, Oleg hovorí, že to mu tam cirkuluje krv potom, ako si dal po celom dni dolu ruksak, ktorý mu trochu zastavil prúdenie krvi.
Poker pritiahol ďalších zvedavcov, Nepálčanov hra veľmi zaujala, pýtajú sa, či sa hrá o prachy. Ha, a že nevinní, skromní buddhisti :-). Alex a jeho partia už majú výlet za sebou, prešli Gokyo trek a potom odtiaľ cez priesmyk Cho La do Gorak Shepu. Hovorí, že to bolo dosť namáhavé, cez priesmyk šli 11 hodín do kopca a cestou stretli veľa ľudí postihnutých výškovou chorobou.
Už sa celkom zotmelo, došiel ujo domáci, priniesol solárne lampy a zasvietil aj nejaké svetlá pod stropom, asi na baterky, ale veľa svetla to nevyčarovalo, píšem skoro potme. Okolo piecky sa rozprúdila živá zábava. Niekto vykríkol "How many countries here?" a každý začal kričať, odkiaľ je. Z Arabov sa vykľuli Taliani, potom tu máme Austráliu, Rusko, samozrejme Nepál a ja som zdvihla ruku s pokrikom Slovakia. Poker je stále napínavejší, piecka čoraz horúcejšia, my od nej sedíme ďalej, v príjemnom teple. Na chvíľu vychádzame von, porobiť nejaké nočné fotky. Vychádzam za Radom, svietim si pod nohy čelovkou. Zrazu mi Radko povie, nech zhasnem a pozriem sa hore. Urobím tak a ostávam stáť s otvorenými ústami. Obloha je plná, preplnená hviezd, je ich asi milión alebo aj šesť, neskutočne veľa a sú neuveriteľne blízko, len sa natiahnuť a dotknúť sa nejakej. Nádherne vidno celé súhvezdia aj Mliečnu dráhu. Radko si nastavuje foťák na statíve a robí nádherné fotky. Počas expozície občas chodí po okolí a blýska bleskom, vznikajú z toho úžasné obrázky.--Šošovky v ponožke
Po návrate dnu si chlapi ešte zahrali poker, pridali sa aj nepálski sprievodcovia, ktorý princíp hry odpozerali. Vsádzanie žetónov im cudzie nebolo, lebo sami hrávajú podobné hry, všade na uliciach to vidno. Na nejaký kameň si nakreslia akýsi herný plán, hrajú s fazuľkami alebo kamienkami, a o prachy samozrejme. Nepálčanom sa dosť darí. Ide sa hrať posledná hra, tentoraz o peniaze, každý vsádza 50 rupií, čo je asi 50 centov. Hra trvá dlho, už je pol deviatej, pomaly treba ísť spať. Ja sa medzitým rozprávam s troma Talianmi, teda hlavne s dvoma, najstarší z nich nevie veľmi dobre po anglicky. Majú smolu, lebo tomu najstaršiemu nedošla do Káthmandú batožina a tri dni zabili tým, že to tam na letisku riešili. Chudák Talian je stále v tom istom oblečení, iba najnutnejšie veci si kúpil. Nemá spacák, takže v chatách spí v tom, čo má na sebe a pýta si veľa prikrývok. Á, hra sa blíži ku koncu, je to rodinný súboj, hrajú už len Samko a Rado. Vyhral Samko, prachy mu ale hneď zhabal tatino, keďže hazardné hry môže hrať až od osemnástich :-).
Koniec, ideme spať. Dnes to vyzerá byť na studenú noc, nechávam si na spodnom tričku aj flísku a na hlavu si naťahujem kapucňu. Do vnútorného vrecka spacáku si už automaticky vkladám krabičku s jednodennými šošovkami (pre istotu ešte vloženú do hrubej ponožky), aby mi v noci v ruksaku nezmrzli, to by potom boli nepoužiteľné a ja by som z celého výletu a nádherných výhľadov mala prd.Teraz, keď si túto časť prepisujem z denníka, znovu si vybavujem tú úžasnú atmosféru piecke v jednoduchej jedálni bez elektriny, s príjemnými ľuďmi, tam niekde v Himalájach. Keby existovali také dvere, ktorými stačí prejsť a ocitnem sa tam, hneď by som si tam na hodinku odskočila. A vždy, keď mám tohto sveta tu už plné zuby...
..STREDA 29. 12. 2010 / Deň 7 - Štvortisícový..
Deboche (3 820) - Dingboche (4 410)
Teplota ráno v izbe: 3 °C.
Voda vo fľašiach nám zatiaľ nezamrzla. Zato v jednom z dvoch záchodov majú už od včera zamrznutú vodu v kadi, z ktorej sa splachuje.
--Akú farbu má tvoj moč?
Cieľom dnešného dňa je prekonať štvortisícovú výšku a prežiť to v zdraví. Ideme do Dingboche, ktoré je vo výške 4 410 metrov. Cesta začína veľmi príjemne, rododendronovým lesíkom a asi pol hodinu nás sprevádza nejaký miestny pes, ktorý sa zastavuje na rovnakých miestach ako my a kochá sa výhľadmi. Ďalej je to viac-menej jednotvárna cesta s miernymi stúpaniami a klesaniami, míňame pár dediniek, na striedačku sa predbiehame s niekoľkými nosičmi a aj Rusmi zo včerajška. Sprevádza nás fotogenický Ama Dablam. Schádzame k riečke, prejdeme cez most, na ktorom parádne fúka a odtiaľ stúpame nahor. Nadmorskú výšku tu už je dosť cítiť, rýchlo sa zadýchame, teda ja určite. Často pijeme, dávame si na to pozor a navzájom sa informujeme o farbe svojho moču, mal by byť čo najsvetlejší, inak je zle.
Stále stúpame a sme už aj celkom hladní. Míňame nejakú chatrč, pýtam sa chlapíka, čo spoza nej vyjde, či sa tam dá najesť. On na to, že nie, je to zatvorené. Chlapík je pastier, ktorý má kúsok za chatrčou búdu a práve zháňa svoje 52-členné stádo jakov dolu do Namche. Hovorí nám, že do Dingboche je to ešte taká hodinka. Akurát si ide robiť jedlo pre seba, čo znamená, že si najprv musí zbehnúť dobrých 200 metrov dolu k rieke, nabrať vodu, potom si to vyšľapať nahor a až potom môže začať variť.
--4 000
Ešte stále stúpame, často sa zastavujeme, pijeme, fotíme a hlavne oddychujeme. Ideme údolím, ktoré sa točí okolo hory Ama Dablam, teraz ho už vidíme z druhej strany. Je naozaj nádherný, chvíľami mi pripomína kráľa v plášti sediaceho na tróne. Uff, skoro som si zabudla zapísať, že v predošlej osade sme prekonali výšku 4 000 m n. m. A teraz to fakt cítim. Vyjdem pár kamenných schodov a srdce sa mi poriadne rozbúši, musím si oddýchnuť. Sme už skoro navrchu kopca, rieka je hlboko pod nami, už hádam nie sme ďaleko. Super, za zákrutou zbadám prvé domčeky, náš cieľ je asi kilometer vzdialený a už iba po rovinke. Prichádzame do Dingboche a sme už slušne zmorení. Ešte nás čaká pár schodíkov - a pár krokov už aj po snehu, ktorý sa drží okolo potôčika pretekajúceho dedinou - kým dôjdeme do lodže Valley View, ktorú nám odporúčal Taga. Ten by sem mal dôjsť zajtra, ostal v Namche ešte jeden deň navyše, necítil sa dobre.
Ceny jedla sú tu už dosť vysoké, vybavila som aspoň ubytko zadarmo, čo je tu aj tak nízka suma, ale aspoň niečo ušetríme. Zatiaľ sme všade platili za noc a osobu 100 rupií, čo je málinko, ale cenami za jedlo sa to vyrovná. Filozofia domácich je zarobiť na jedle, čiže keby sme jedli inde ako bývame, izba by bola desaťnásobne drahšia.
Konečne sme si dali jedlo. Polievku - paradajkovú, zeleninovú a zemiakovú a cestoviny - chlapci špagety s paradajkovou omáčkou a ja pražené cestoviny. K tomu "hot lemon" - skvelý nápoj, je to vlastne horúci džús, dokonca značku Tang tu majú. Sedíme v jedálni, je tu ako-tak teplo, sú tu aj dva páry anglicky hovoriacich turistov, ale zatiaľ sme nenadviazali družbu. Jeden z nich sa hrá s dcérkou domácich, dievčatko má asi 3 roky, na sebe ušmudlané tepláky a bundičku a na nohách niečo ako crocsy. A, samozrejme, pod nosom sviečka, tá nesmie chýbať.
Vonku dosť fučí, boli sme sa trochu prejsť, ale iba naľahko oblečení, dlho sme tam nevydržali. Teraz si sedíme v jedálni, čítame, plánujeme výlet na zajtra a vegetíme. Môžeme si to dovoliť, v Dingboche ostávame kvôli aklimatizácii dva dni. Okolo ôsmej sme znovu hladní, tak si dávame jednu zeleninovú polievku a jedny pražené rezance a máme z toho ľahkú večeru všetci traja. Dojeme a ideme spať, sme dosť uťahaní.
..ŠTVRTOK 30. 12. 2010 / Deň 8 - Veterný..
Dingboche (4 410) - Chhukhung (4 730) - Dingboche
Dnes ostávame v Dingboche, máme oddychový deň, čo ale neznamená, že budeme leňošiť v posteli alebo pri piecke. Posteľ je studená a piecku v jedálni zahrievajú až po zotmení. Aklimatizuje sa výstupom do vyššej výšky, dávame si preto výlet do dediny Chhukhung, ktorá je východiskovým bodom pre tých, čo chcú vyliezť na Island Peak (6 183). Sem išli aj tí traja Taliani. Cesta je vraj pohodová, podľa domáceho je to tak na hodinu a pol, nám to trvalo 2,5 hodiny.
--Slnko a piesok - dokonalá dovolenka
Mne sa nešlo veľmi dobre. Najprv sa ráno zle cítil Rado, ale keď sa najedol, prešlo ho to. Ja som si dala škoricovú palacinku, Radko čistú palacinku s džemom a Samko skúsil obilnú kašu, ktorú videl jesť včera ráno Rusov. K tomu celá termoska (small pot) "hot lemon", to nám zachutilo. Jedlo bolo výborné, odhliadnuc od trochu špinavých tanierov, ale na to si tu už zvykáme. Ja som dokonca ešte ani nevytiahla umelohmotný turistický príbor, čo som dostala pod stromček, a to už je čo povedať, keďže je známe, ako si potrpím na čistotu príborov, tanierov a pohárov.
Neponáhľame sa, na cestu vyrážame až pred desiatou. Rado je už v pohode, ťažkosti mám teraz ja. Ani neviem z čoho. Hlava ma nebolí, len som tak divne malátna, unavená a všetko mi vadí; vlasy, ktoré mi vietor fúka do tváre, striedanie tepla a chladu vždy, keď slnko vyjde spoza mraku a o pár minút znovu zájde, kamene, po ktorých skackáme a večný prach na ceste. Keby som si odmyslela hory okolo seba, mohli sme sa pokojne túlať nejakou stredomorskou krajinou. Slnko páli a pod nohami sa nám práši jemný, úplne ako plážový piesok. Moje jediné nohavice sú zaprášené až po kolená. Domov pôjdem ako bezdomovec. Už tak aj smrdím. Večer si všetci ovoniavame ponožky a veci a je to veru mňamka. Ešteže tu mám vlhké čistiace obrúsky, dávajú mi aspoň na chvíľu aký-taký pocit čistoty.--Slnko a piesok a vietor - dokonalá dovolenka?
Stále ideme a ideme, je to veľmi mierne stúpanie, ale ja vlečiem z nohy na nohu. Po každom väčšom výstupe, čo je tu asi sedem kamenných schodíkov, sa mi rozbúši srdce, začne mi krv pulzovať v hlave, musím preto zastaviť a vydýchať sa. Fakt sa mi už nechce ísť, dohodli sme sa, že ak za najbližšou kopou kameňov a skál (nevieme, či je to moréna alebo iba popadané skaly) nebude vidno Chhukhung, vrátim sa naspäť do Dingboche. Samko je už pri skalnatej stene a víťazne rozťahuje ruky. Vyšplhám sa tam aj ja a asi 300 metrov predo ú už domy. Prechádzame okolo prvej lodže a zvnútra, z presklenej terasy, na nás klopkajú naši známi Taliani. Prišli z Dingboche chvíľu pred nami a ostávajú tam na noc. Dnes cvične vylezú na jeden kopec a zajtra sa vyberú na Island Peak. Práve si chystajú sedáky a mačky. Sadáme si k nim na čaj a Rado aj na jedlo. Je mi už fajn. Sme vo výške 4 730 m a keď zídeme naspäť dolu, mali by sme sa cítiť lepšie.
Je popoludní, tak sa opäť (ako včera) dvíha silný vietor. Pri prechádzaní týmto údolím to už asi takto bude pravidelne. Radšej sa vydávame na cestu späť. Trvá to síce len hodinu, ale musím si na hlavu natiahnuť kapucňu flísovej bundy a na to ešte aj vetrovku a tiež aj s kapucňu. Vietor nám sype piesok do očí a nosa, o moje slnečné okuliare sa s Radkom delíme, chvíľu ich mám ja, potom on a zase ja. Zastavujeme sa občas na fotopauzy. Dingboche je už blízko, hurá.Chvíľku sa po návrate vyvaľujeme v izbe, ale vietor dosť prefukuje cez okná a sme hladní, tak zliezame do jedálne, jeme, čítame si, pozeráme mapu, vegetíme a ja si dopisujem dnešný deň. Stmieva sa a prichádza väčšia skupinka nosičov. Krátko za nimi prichádzajú ich klienti, spoznám ich hlavne podľa toho, že majú na chrbtoch iba malé ruksaky. Všetko im nosia nosiči. Inak sa podobajú, tiež sú to Ázijčania. Započujem v ich rozhovore konešiva, a je to jasné, sú to Japonci. (o pár dní si do denníka kreslím k tejto vete hviezdičku a doplnenie: nie sú to Japonci, sú to Kórejčania, preto si to opravujemaj v ďalšom texte :-)) Sadajú si okolo piecky, ktorú domáci práve zapaľuje a chlipkajú horúci čaj, ktorý im s úklonom podáva jeden z ich nosičov. Inak, nosiči tu, ako tak pozerám, fungujú trochu ako sluhovia pre svojich klientov. Objednávajú za nich jedlo, ubytko, nosia im čaj a asi na tom ešte aj čosi navyše zarobia, keďže my sme tunajšie dve noci vybavili zadara a pochybujem, že to takto vybavujú aj nosiči, skôr naopak, berú provízie za to, že donesú klientov.
--Večera po kórejsky
Večeriame rezance a opekané zemiaky a nechýba ani náš obľúbený hot lemon. Idú večerať aj Kórejčania, a to je celkom dobré predstavenie. Nosiči im na stoly kladú obrúsky a paličky, asi sú to ich vlastné, ktoré si nosia so sebou. Inak, večera tu býva slávnostná udalosť, dostávame pred ňou vlhké, teplé uteráčiky, ktoré nám pani domáca rozdáva z tácky klieštikmi. Všetci si nimi utierajú tvár, niektorí Kórejčania si nimi vytierajú aj uši, ja pre istotu si len symbolicky utriem končeky prstov.
Pred odchodom do spacákov uzatváram s Radom dve riskantné stávky, jednu už mám asi prehratú, zachráni ma už len tá druhá.
... pokračuje 4. časťou
Ta hviezdnata obloha je fakt uzasna. Nikdy som nevidela tolko hviezd nech bolo jasno ako chcelo. Velmi pekny blog a dobre citanie.
OdpovedaťOdstrániť