Himalájsky denník/8

..NEDEĽA  9. 1. 2011 / Deň 18 - Akože narodeninový.. 

Lukla (2 840) - Káthmandú (1 400)

V Lukle na letisku obsmŕdame už od pol ôsmej. Potvrdili sa ale všetky včerajšie reči, že skôr ako o desiatej neodletíme. Pemov známy nám na letisku prednostne vybavil palubné lístky a potom sme so Samkom a s Pemom išli na čaj. Rado ostal strážiť ruksaky.
Na čaj sme sa vybrali do budovy hneď vedľa letiska, s honosným názvom Coffee Shop. 

Je to ale obyčajná čajovňa, vyzerá ako klasická jedáleň v lodžiach v horách. Keďže sme tu s "domorodcom", dovolili nám sedieť priamo v kuchyni, čo je vraj podľa bedekra súkromná, cudzincom neprístupná zóna. Tu ich to ale vôbec netrápilo, že im pozeráme na ruky. Pri ostrovčeku uprostred miestnosti krája zeleninu na nejaké jedlo nosič Kórejčanky Kisun, podľa všetkého tu býva. Dávame si citrónové čaje a jeden ešte pre Radka do termosky, nejako ho bolí v hrdle. Popri stene sú police a na nich až po strop hrnce rôznych veľkostí. Zaujímavé je, že veľké hrnce nemajú ušká a ani pokrievky nemajú držiaky, len ich okraje sú predĺžené a za ne hrnce dvíhajú. Ďalej sú na policiach klasické, nám už známe, termosky, v takých istých nám vo všetkých lodžiach nosili čaj. Úplne všade tu majú na termoskách rovnaký zatvárací systém. Buď ten pôvodný, skrutkovací uzáver hneď po kúpe všetci stratili, vyhodili alebo jednoducho sa termosky predávajú bez neho, no všade ho nahrádza akási zátka vyrobená z niečoho začmudeného, dreva či korku, neviem, je to obalené v alobale a smrdí to ohňom ako z udiarne, niečím takým a každému čaju to dodáva príchuť klobásy.
Po návrate na letisko sa Pema vracia do ich lodže k Rusom, ktorí sa na letisko ani neunúvali prísť a my postávame v hale. Opäť prichádza Pemov známy a "odčekuje" nám protekčne batožinu. To prebieha takto: najprv všetky bágle dáme naraz na váhu (aj keď netuším, aký to má zmysel, keď hmotnosť si nikto nezapisuje, asi aby sme neprekročili povolených 15 kg na osobu), potom nám na nich pripínajú nejaké štítky na gumičkách a nakoniec ich máme položiť na pult vedľa, kde prebehne "bezpečnostná kontrola". Znamená to, že uniformovaný týpek usúdi, že naša batožina je naozaj batožina a ešte k tomu bezpečná, bez slova nám na ruksaky nalepí nálepky "security checked" a fukne ich za seba na zem. Potom ich ďalší týpek poodnáša na vozík s logom Yeti Airlines. 
--Hračkárske letisko
To všetko trvá dobrú hodinu, čiže už je pol deviatej, my stále trčíme na letisku a nudíme sa. Letisko v Lukle mi inak pripadá ako iba také "akože" letisko. Akoby niekto bol  niekde na exkurzii mimo Nepálu na naozajstnom veľkom letisku a potom si v Lukle vytvoril také svoje, jednoduchšie, miniatúrne, hračkárske letisko. Videl, že tam majú byť nejaké check-in pulty, pre každú leteckú spoločnosť jeden, tak aj tu, v minihale, je päť či šesť pultov na check-in. Vôbec neprekáža, že tri z nich sú neprístupné, lebo sú zatarasené vrecami so zemiakmi, ktoré sa idú prepraviť do hôr a že polovica ľudí sa vybaví aj tak mimo pultíkov. Potom ten dotyčný videl, že na naozajstných letiskách majú posuvné pásy, ktoré presúvajú batožinu k lietadlám. Tu je ale problém s elektrinou, takže pás je statický, betónový, batožina sa po ňom neposúva, len sa naň vykydne, potom sa z neho skydne a k vozíku alebo priamo k lietadlu ju znesie statný Nepálčan, ktorý unesie aj tri ruksaky naraz. Ďalej má byť na správnom letisku zóna s obchodíkmi, tak tu je jeden stánok s fľašami vody, fanty a plechovkami piva, ale nikto v ňom nepredáva. Dôležitou súčasťou letiska býva aj bezpečnostná kontrola s pípajúcim detektorom kovov a skenerom príručnej batožiny. To je veľmi dôležité, aby sa zachytili nebezpečné veci, ktoré nepatria na palubu lietadla. Akurát teraz prebieha takáto kontrola. Na letisku pristálo prvé lietadlo z Káthmandú, rýchlo sa vyprázdnilo a personál začal naháňať ľudí, ktorí ním majú odletieť, aby začali proces nastupovania. Cestujúci (Nepálci), keď to zbadali, rozbehli sa smerom ku bezpečnostnej kontrole hlava-nehlava, prebehli cez ňu a uniformovaní policajti, ktorí postávali vonku, len rýchlo pozhasínali cigarety, vbehli dnu a za unikajúcim davom bezmocne volali, aby stáli.
--Letisko zhora

Letisko v mojom podaní...

... a na fotke od plota.

Čas beží veľmi pomaly, v budove je zima, máme na sebe všetky vrstvy teplého oblečenia, aj rukavice. Rusi stále nedošli, tak ideme na slnko, k plotu nad letiskovou plochou. Taká naozajstná letisková plocha má "stojánky" - očíslované miesta na parkovanie lietadiel, z pristávacej dráhy sú lietadlá navádzané šípkami. Tu je pristávacia dráha zároveň aj odletovou a z nej vedú štyri čiary, pekné očíslované, k štyrom parkovacím miestam pri budove. Štvorka je obsadená lietadlom s odpadnutým ľavým motorom. Z nášho vyvýšeného miesta vidíme na dvor hotela, kde Rusi a Pema hrajú volejbal. Vyzerá to tak, že ešte máme more času.
Je desať a konečne prichádza aj Pema s Rusmi, odbavia si svoju batožinu a všetci prechádzame bezpečnostnou kontrolou. Takmer každý zapípa a tak nasleduje aj ručné prehmatávanie cestujúcich. Ženy sú kontrolované vždy ženami, aj ich príručná batožina, teraz však žiadna uniformovaná nie je poruke. Ja tiež zapípam, tak ukážem rukou na odstávajúce vrecko, že to asi mobil a som voľná. Chlapci sú prehmataní, ale je to zbytočné, keďže tašku mám ja a cez kontrolu som v nej mohla preniesť čokoľvek. Napríklad aj zapaľovač, po tých tu dosť idú.
--Že ako sa správať na treku

Ďalšiu polhodinu sme strávili v poslednej miestnosti pred odletom, s honosným názvom VIP, ošarpanými lavicami, plagátmi a veľkou tabuľou s kreslenými obrázkami, ako sa má treker správať v horách. Nie je mi ale jasný jej význam v hale, kde sú ľudia, ktorí z tých hôr práve odlietajú. Pri prílete sme nič také nevideli :-). Z miestnosti odbiehame každú chvíľu von, kde sa na ploche vyhrievame na slnku, blbneme a robíme si skupinové fotky. Policajt nás po chvíli vždy naženie dnu, hlavne keď prilieta lietadlo, ale my o chvíľu opatrne vyliezame znova. Práve odlieta ďalšie lietadlo, sledujeme, ako si pekne nadíde až k plotu, asi aby malo dlhšiu dráhu na štart. Ďalšie odlietajúce lietadlo si s tým takú námahu nedá, na štart odbočuje rovno z "parkoviska", ale je menšie, asi mu stačí kratšia dráha. Už pristáva "naše" lietadlo. Rýchlo ho vyložia, ponakladajú naše batožiny a môžeme nastupovať. Tentoraz si treba sadnúť napravo, ak chceme mať výhľad na hory. Prvý rad obsadzuje John, sadám si k nemu a za nás Rado so Samkom. Letuška rozdáva cukríky a vatu do uší a piloti sa pripravujú na štart. Trošku nám zviera žalúdky. Piloti musia stihnúť zdvihnúť lietadlo do vzduchu skôr, ako skončí krátka dráha. 

--Stále nažive

Štartujeme. Lietadlo sa presúva na dráhu, ale nejde až na jej koniec, k plotu. Ach jaj. Piloti túrujú motory na maximum a robiehame sa dolu kopcom. Ideme, ideme, stále sme na zemi, pozerám dopredu cez predné sklo, dráhu už pred nami nevidno... Hop, zdvihli sme sa. S úľavou sa na seba pozeráme, John na mňa mrkne a povie "still alive" (stále nažive) :-).

Sedíme úplne vpredu, vidíme pilotom na ruky. Ten vľavo má na ramenách štyri pásiky, ten vpravo dva. Majú špicaté, vyleštené, čierne kožené topánky, čierne tesiláky, kožené bundičky a na očiach slnečné okuliare v štýle RayBan. Elegáni na zožratie. Lietanie z tohot pohľadu vyzerá ako brnkačka. Sem-tam jeden z nich niečo pokrúti vľavo dole medzi sedadlami, potom niečo pobabre niekde hore, medzitým si asi povedia vtip, lebo sa smejú, no pohodička. 

Sme už dosť hore, už to s nami ani tak nehojdá, tak dávam vopred dohodnutý signál Olegovi, Johnovi a Samkovi a začíname spievať Happy birthday. Pre Radka. Narodeniny má síce až o tri dni, ale keďže odlietame o tri dni skôr, ako sme plánovali, presunuli sme na skôr aj oslavovanie. Už pred niekoľkými dňami sme sa dohodli, že mu zaspievame v lietadle z Lukly, aby oslávil narodky nad Himalájami, keď ich má tak rád. Bol prekvapený a protestoval, že až o tri dni má narodky, ale vyzeral, že ho to potešilo. Teda dúfam. Pema nespieval, sedel vzadu s hlavou vyvrátenou dozadu a spal. Alebo mu bolo zle. Nepálčanka pred ním sedela skrútená do klbka a modlila sa.

O necelú hodinu pristávame v Káthmandú. Batožinový systém je super. Vyložia ju z nášho lietadla na vozík a ten ide za autobusom, ktorý nás odváža od lietadla až k letiskovej budove a tam si batohy rovno z vozíka berieme. Lúčime sa s Rusmi, ktorí ma stále ukecávajú na saunu a masáž, s Johnom, s Kisun a s Pemom, ktorému sľubujeme ešte pred odchodom zavolať. Ruksaky nechávame v hoteli Puskar v centre - v Thameli (vyjednala som cenu 400 rupií za noc a izbu s kúpeľňou) a vyrážame na potulky mestom. Obzeráme obchody a premýšľame, čo kúpime sebe a čo domov ako suveníry.

--Nákupná horúčka

Obchodíky s hodinkami

Ideme hlavnou cestou až na New Road, čo je akási obchodná ulica. Chalani objavia hodinkové obchodíky, je ich tu asi desať za sebou a v každom strávia pár minút. Ja si beriem foťák, obzerám si okolie, fotím a nudím sa. Nechcem sa od nich veľmi vzdialiť, aby sme sa navzájom nestratili, ja sa tu ešte dosť zle orientujem. Po hodinkách chlapci presedlajú na topánkové obchody, chcú si kúpiť tenisky "conversky". Chodia z obchodu do obchodu ako najväčšie šopoholičky, dnu a von, obchod za obchodom a aj tak nič nakoniec nekúpia. Ja ich čakám vonku, z toho postávania ma bolia kríže a nudím sa. Pri dvadsiatom teniskovom obchode to prestávam rátať. Aby som sa nenudila, pri presune medzi obchodmi zásadne nejdú spolu, a tak som v strehu a dávam pozor, aby sme ostali pohromade. Jedným okom sledujem pomedzi davy ľudí jedného (čierna šatka na hlave) a druhým druhého (oranžová vetrovka) a stále rátam, či sme traja. To nakupovanie je teda fuška.

Ja som si chcela kúpiť nejakú tašku cez plece, aby som mala v čom nosiť veci, ale kabelkové obchody tu v tejto časti nie sú. Tak mám cez plece iba tašku z Prahy, čo bola pribalená k časopisu, ale tá sa nedá zavrieť, takže okrem chalanov ešte strážim aj peňaženku v nej. Stmieva sa, keď Rado zahlási, že si teraz môžem ísť vybrať nejakú tašku. No super, myslím si, teraz, keď už je tma. Elektrina nejde a v sliepňavom svetle jednej žiarovky napojenej na benzínový generátor poriadne neuvidím farby ani vzory. Ideme radšej na večeru. Rado nás berie do Yak Restaurant a upozorňuje, že je to taká echt domáca reštika, kde občas prebehne po stole šváb a popod stôl krysa. Dnu sa mi to až také hrozné nezdá. Dávam si indické zeleninové karí a je to konečne to karí, čo som celý čas v Nepále hľadala - v pekne žltej pikantnej omáčke. K tomu cesnakový naan - indický chlieb, ktorý sa doma musím naučiť robiť. Je to parádne štipľavé, aj by som si to zjemnila jogurtom alebo smotanou, ale hanbím sa vypýtať si, nie som predsa žiadna citlivka, tak to jem také štipľavé a veľmi si pochutnávam. Chalani si dávajú ešte "chips chilli", čo sú zemiakové hranolky obalené v pekelne pálivej červenej čili omáčke a zapečené s kúskami cibule a zelených papričiek. Na pitie mi Radko vybral "masala tea", lebo chcel ochutnať, či je to ten čaj, čo mu tu tak chutil minulý rok. Nie je to on, ale mne chutí. Je to čierny čaj s mliekom, ochutený špeciálnou zmesou korenia, kúpim si to aj domov. Chutí trochu ako kakao korenené perníkovým korením.

Vraciame sa do hotela a cestou Rado zastavuje nejakého chlapíka a púšťa sa s ním do reči. Keď prídem bližšie, počujem, že hovorí po česky. Je to Rudolf Švaříček, známy český cestovateľ a spisovateľ. Svet je fakt malý. 

Po návrate do hotela ide Samko do sprchy, my to odkladáme na zajtra ráno, aspoň z nej vylezieme do teplého rána a nie do chladnej noci. Bude to prvá sprcha po 14 dňoch. Samko sa vracia voňavučký a spokojnučký a my dvaja ideme spať ešte smradľavučkí. Po dlhom čase ale leziem do spacáku len naľahko, bez flísky.

---pokračovanie sa pripravuje