..NEDEĽA 2. 1. 2011 / Deň 11 - Päťtisícový..
Lobuche (4 910) - Pheriche (4 240)
Keďže niekde sa udáva nadmorská výška Pyramídy pod 5 000 metrov, až dnešný deň je môj oficiálny päťtisícový. V noci som skoro vôbec nespala, mala som zapchatý nos, sipelo mi v ňom, vankúš bol príliš vysoký, keď som si naň ľahla, mala som bradu na hrudníku a začala som sa dusiť. Nevedela som si vôbec nájsť pohodlnú polohu, bol tam ľadovostudený vzduch, ťažko sa mi dýchalo. Bola to najhoršia noc tu v Nepále doteraz.
--Najhoršia noc
Teplota ráno v izbe: -8 °C.
Keby nebol so mnou v izbe Samko, vytiahla by som čelovku a čítala by som si. Nevedela som sa už dočkať rána. Bolel ma krk, vankúš som šmarila na zem a ležala som s hlavou vykrútenou dozadu, aspoň sa mi dostávalo viac vzduchu. Ako-tak som zaspala až nadránom a úplne najlepšie sa spalo posledných 15 minút pred vstávaním. Dlho mi trvalo, kým som sa pozviechala a s boľavou a strapatou hlavou sa došmatlala so jedálne. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, je mi zle. (Čo vtedy, ale ešte aj teraz, keď si to prepisujem na web viac ako pol roka po. Už chápem, aké trápenie prežívajú ľudia, čo nemôžu v noci spávať.) Našťastie, teraz už sedím o 700 výškových metrov nižšie, v dedinke Pheriche, vo vyhriatej jedálni a chlipkám jahodový čaj. Mimochodom, jedálne v lodžiach.
--Jedálne v lodžiach
Aj v tej najhoršej, najzapadnutejšej lodži majú krásne vnútorné vybavenie. V strede miestnosti je vždy piecka, do ktorej sa prikladajú sušené jačie lajná (ale nesmrdí to) alebo drevo - majú ho iba v nižších oblastiach. Na vrchu piecky je položený nejaký hrniec alebo veľký čajník (no asi aj 10-litrový), v ktorých sa popri vykurovaní ohrieva voda. Piecky sú všade rovnaké, v Nepále má na ne asi monopol jediný výrobca. Vlastne aj čajníky a "poty", teda termosky, v ktorých dostávame čaj, sú všade rovnaké. Popri stenách sú lavice, na nich matrace pokryté kobercami. Tu spia nosiči, ak v lodži nie sú voľné izby. No a popri laviciach sú parádne masívne drevené stoly, vyrezávané, nalakované, vyzerajú, akoby kedysi niekde rozpredávali nábytok z nejakého starého zámku alebo knižnice a majitelia ubytovní ho poskupovali.
--Lejdy
No a v lodži je s nami aj tá 70-ročná dáma z Floridy, nazvem si ju Lejdy. Chvíľku sa rozprávame, kým nám donesú večeru a ona pôjde krátko po šiestej spať, ako nám oznámila. Lejdy trekuje sama, bez sprievodcu, aj bez nosiča a ide pomaličky, nikam sa nenáhli a uvidí, kam sa dostane. Videli sme sa naposledy pred 5 dňami, my sa už vraciame a ona ešte len ide hore. Je veľká sympoška, rozpráva pomaly, akoby bola učiteľka, je jej krásne rozumieť. Zabáva detičky domácich, ktoré si robia úlohy do školy a Lejdy s nimi precvičuje anglickú abecedu. Potom vytiahne svoj lesk na pery a keď to deti zbadajú, zasvietia im očká. Lejdy im voňavý lesk z tuby vytláča na pršteky a ony si ho rozotierajú po ústach, lícach a čele. Detí je päť a vyzerá to byť moderná domácnosť, na pulte v jedálni majú notebook a púšťajú si na ňom najprv nejakú náboženskú ceremóniu a potom film tunajšej výroby, kde nejaký mladík precítene hovorí na nejakú devu, ona cudne klopí zrak a potom všetko dobre dopadne a všetci tancujú.
Majú to tu čisté, jedlo je vynikajúce, po celodennej drine sa tu cítim skoro ako doma, úplná pohodička. Dávame si krémovú paradajkovú polievku, pečené zemiaky so zeleninou, zeleninovú pizzu a ryžu so zeleninovým karí. Ochutnávame si navzájom všetci zo všetkého. Vidno, že sme už v nižších polohách, v zeleninových jedlách je už viac zeleniny :-). Pizza je zo sladkého cesta a navrchu je vynikajúci syr. Asi nie je jačí, lebo ten trochu smrdká, ale je tiež dobrý. Správne by vlastne malo byť načí syr, lebo samica jaka je nak.
--Mojich 5 000
Dnešný deň bol fakt namáhavý. Ale to si dopíšem až zajtra, teraz už pôjdeme spať, je štvrť na deväť a sme uťahaní.
Prestalo mi písať pero, našla som si ďalšie, ale aby písalo, musela som si ho najprv nahriať nad pieckou.
Takže. Ráno sme z Lobuche odišli so Samkom o 8:30 smerom na Gorak Shep, kde v sedle pred ním sme sa mali o 10:30 stretnúť s Radom. Po prebdenej noci som mala problém sa rozhýbať, išla som pomaličky, ale postupne sa to zlepšovalo, keďže som už zo včerajška vedela, aká cesta ma čaká. Obloha bola pohľadnicovo modrá, široko-ďaleko ani obláčika, boli to nádherné výhľady. Srdiečko, ktoré som včera vyryla palicou do políčka snehu, našiel Samko a nohou doň dopísal S. Potom som mu povedala, že to som ho ja včera nakreslila :-). Asi o hodinu sme došli na miesto, kde som sa ja včera otáčala, šli sme ešte chvíľu a už mi Samko ukazoval kopec, kde mu včera prišlo zle a kameň, na ktorom oddychoval. Pod kopcom bol kamenný pamätník venovaný kórejským horolezcom, ktorí sa pokúsili zdolať Everest, ale zahynuli. Hore na kopci už na nás čakal Rado. Nadšene rozprával o západe slnka na Everestom, má aj krásne fotky, smola ale, že si zabudol so sebou hore zobrať statív. Stihli sme to, dokonca o pol hodinu skôr. (Na fotke vyššie - Rado nás fotil zhora zhora, také dve čiarky v dolnej štvrtine sme my.) Čakal nás ešte výstup nahor. Nadýchla som sa a začala stúpať. Pomaly, z nohy na nohu, nechcela som riskovať, že sa mi zatočí hlava, príde mi zle ako Samkovi včera a bude musieť so mnou niekto letieť dole. Nakoniec som to dokázala.
Trvalo to asi 20 minút, ono to bol vlastne iba taký kopček, doma by ho vybehol každý za 5 minút, ale v tejto výške som mala nohy ako z olova a dych som musela lapať po každých piatich až desiatich krokoch. Nakoniec som došla úplne v poriadku, len srdce mi trochu rýchlejšie bilo. Hore nastalo dohadovanie, čo ideme robiť.
--Ako nosič
Mohli sme ísť všetci do Gorak Shepu, tam by nás Rado počkal, kým by sme vyšli na Kala Patthar. Boli to tam ešte dve hodiny cesty a raz toľko nahor na kopec. Môj cieľ dostať sa nad 5 000 metrov som dosiahla a, pravdupovediac, necítila som sa na ďalší športový výkon. Zvolila som preto druhú možnosť: chalani pôjdu do Gorak Shepu, Samko vystúpi na Kala Patthar alebo aspoň do jeho polovice, aby zažil tie krásne výhľady, čo nám Radko opisoval a ja pôjdem naspäť do Lobuche, kde ich počkám. Aby som to nemala až také ľahké, znesiem tam aj Radkov superťažký batoh, ktorý sa mu nechcelo vláčiť zo sedla naspäť do Gorak Shepu a potom do Lobuche. Tak som sa teda vydala na cestu späť. Najhoršie to bolo hneď na začiatku dolu kopcom, keby som sa tam pošmykla, ten batoh by ma asi zadlávil. Išla som pomaly, mala som na to kopec času, chalani sa do Lobuche skôr ako o štvrtej nevrátia a teraz bolo iba pol jedenástej. Cestou som skontrolovala srdiečko, bolo tam stále, nepoškodené, sneh okolo neho sa nádherne blyšťal. Zrazu za sebou počujem: Martina! Žeby som mala halucinácie z výšky?
Nie, to ma dobiehajú Pema a Rusi. Predbehnú ma, ale až na poslednom kúsku cesty a do lodže prichádzam krátko po nich, dosť zmorená a s boľavým chrbátom. S neslušnou nadávkou hádžem Radov batoh dnu na lavicu a idem von vypiť si s Rusmi čaj. Veľmi pekne sa so mnou potom lúčia Pema pripomína, aby sme sa mu v Káthmandú určite ozvali a stretli sa. Po ich odchode som vliezla dovnútra, oprela sa o Radkov ruksak, chrbát nastavila k oknu smerom na slnko a dobre som si zdriemla. Potom som si chvíľu čítala a začala pomaly vyzerať chalanov. Prišli okolo tretej, práve keď som si objednala čaj. Išla som im s ním oproti. Ľupsli ho do seba, narýchlo porozprávali, že Samko zvládol Kala Patthar skoro až hore, ale teraz ho bolí hlava, zaplatila som teda a hneď sme sa pobrali smerom dolu. Minimálne do Dughly, ale ideálne až do Pheriche, lenže tam ostatní trekeri odchádzali z Lobuche dve hodiny pred nami.
--Svetielko v Pheriche
Išlo sa celkom fajn, skoro stále dolu, strmšie alebo miernejšie, spoznávali sme cestu, ktorou sme šli predvčerom hore, z Lobuche najprv mierne klesanie, potom "pamätná lúčka" a potom strmo dolu do Dughly. Boli asi štyri hodiny a rozhodli sme sa pokračovať do Pheriche. Pre istotu sme si na dosah pripravili čelovky, keby nás zastihla tma. Cesta bola príjemná, ale stresujúca tým, že sme to chceli stihnúť za vidna. Domy Pheriche sme videli už dlhú chvíľu pred sebou a bolo to ako v rozprávke, čím dlhšie sme šli, tým viac sa vzďaľovali. Nakoniec sme to stihli, prišli sme do dediny, spadla som na zľadovatenom kúsku cestičky, našli sme domček, odkiaľ blikalo príjemné svetlo, zavreli sme za sebou dvere Snowland Lodge a padla tma.
..PONDELOK 3. 1. 2011 / Deň 12 - Nekonečný..
--Najhoršia noc
Teplota ráno v izbe: -8 °C.
Keby nebol so mnou v izbe Samko, vytiahla by som čelovku a čítala by som si. Nevedela som sa už dočkať rána. Bolel ma krk, vankúš som šmarila na zem a ležala som s hlavou vykrútenou dozadu, aspoň sa mi dostávalo viac vzduchu. Ako-tak som zaspala až nadránom a úplne najlepšie sa spalo posledných 15 minút pred vstávaním. Dlho mi trvalo, kým som sa pozviechala a s boľavou a strapatou hlavou sa došmatlala so jedálne. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, je mi zle. (Čo vtedy, ale ešte aj teraz, keď si to prepisujem na web viac ako pol roka po. Už chápem, aké trápenie prežívajú ľudia, čo nemôžu v noci spávať.) Našťastie, teraz už sedím o 700 výškových metrov nižšie, v dedinke Pheriche, vo vyhriatej jedálni a chlipkám jahodový čaj. Mimochodom, jedálne v lodžiach.
--Jedálne v lodžiach
Aj v tej najhoršej, najzapadnutejšej lodži majú krásne vnútorné vybavenie. V strede miestnosti je vždy piecka, do ktorej sa prikladajú sušené jačie lajná (ale nesmrdí to) alebo drevo - majú ho iba v nižších oblastiach. Na vrchu piecky je položený nejaký hrniec alebo veľký čajník (no asi aj 10-litrový), v ktorých sa popri vykurovaní ohrieva voda. Piecky sú všade rovnaké, v Nepále má na ne asi monopol jediný výrobca. Vlastne aj čajníky a "poty", teda termosky, v ktorých dostávame čaj, sú všade rovnaké. Popri stenách sú lavice, na nich matrace pokryté kobercami. Tu spia nosiči, ak v lodži nie sú voľné izby. No a popri laviciach sú parádne masívne drevené stoly, vyrezávané, nalakované, vyzerajú, akoby kedysi niekde rozpredávali nábytok z nejakého starého zámku alebo knižnice a majitelia ubytovní ho poskupovali.
--Lejdy
No a v lodži je s nami aj tá 70-ročná dáma z Floridy, nazvem si ju Lejdy. Chvíľku sa rozprávame, kým nám donesú večeru a ona pôjde krátko po šiestej spať, ako nám oznámila. Lejdy trekuje sama, bez sprievodcu, aj bez nosiča a ide pomaličky, nikam sa nenáhli a uvidí, kam sa dostane. Videli sme sa naposledy pred 5 dňami, my sa už vraciame a ona ešte len ide hore. Je veľká sympoška, rozpráva pomaly, akoby bola učiteľka, je jej krásne rozumieť. Zabáva detičky domácich, ktoré si robia úlohy do školy a Lejdy s nimi precvičuje anglickú abecedu. Potom vytiahne svoj lesk na pery a keď to deti zbadajú, zasvietia im očká. Lejdy im voňavý lesk z tuby vytláča na pršteky a ony si ho rozotierajú po ústach, lícach a čele. Detí je päť a vyzerá to byť moderná domácnosť, na pulte v jedálni majú notebook a púšťajú si na ňom najprv nejakú náboženskú ceremóniu a potom film tunajšej výroby, kde nejaký mladík precítene hovorí na nejakú devu, ona cudne klopí zrak a potom všetko dobre dopadne a všetci tancujú.
Majú to tu čisté, jedlo je vynikajúce, po celodennej drine sa tu cítim skoro ako doma, úplná pohodička. Dávame si krémovú paradajkovú polievku, pečené zemiaky so zeleninou, zeleninovú pizzu a ryžu so zeleninovým karí. Ochutnávame si navzájom všetci zo všetkého. Vidno, že sme už v nižších polohách, v zeleninových jedlách je už viac zeleniny :-). Pizza je zo sladkého cesta a navrchu je vynikajúci syr. Asi nie je jačí, lebo ten trochu smrdká, ale je tiež dobrý. Správne by vlastne malo byť načí syr, lebo samica jaka je nak.
--Mojich 5 000
Dnešný deň bol fakt namáhavý. Ale to si dopíšem až zajtra, teraz už pôjdeme spať, je štvrť na deväť a sme uťahaní.
Prestalo mi písať pero, našla som si ďalšie, ale aby písalo, musela som si ho najprv nahriať nad pieckou.
Takže. Ráno sme z Lobuche odišli so Samkom o 8:30 smerom na Gorak Shep, kde v sedle pred ním sme sa mali o 10:30 stretnúť s Radom. Po prebdenej noci som mala problém sa rozhýbať, išla som pomaličky, ale postupne sa to zlepšovalo, keďže som už zo včerajška vedela, aká cesta ma čaká. Obloha bola pohľadnicovo modrá, široko-ďaleko ani obláčika, boli to nádherné výhľady. Srdiečko, ktoré som včera vyryla palicou do políčka snehu, našiel Samko a nohou doň dopísal S. Potom som mu povedala, že to som ho ja včera nakreslila :-). Asi o hodinu sme došli na miesto, kde som sa ja včera otáčala, šli sme ešte chvíľu a už mi Samko ukazoval kopec, kde mu včera prišlo zle a kameň, na ktorom oddychoval. Pod kopcom bol kamenný pamätník venovaný kórejským horolezcom, ktorí sa pokúsili zdolať Everest, ale zahynuli. Hore na kopci už na nás čakal Rado. Nadšene rozprával o západe slnka na Everestom, má aj krásne fotky, smola ale, že si zabudol so sebou hore zobrať statív. Stihli sme to, dokonca o pol hodinu skôr. (Na fotke vyššie - Rado nás fotil zhora zhora, také dve čiarky v dolnej štvrtine sme my.) Čakal nás ešte výstup nahor. Nadýchla som sa a začala stúpať. Pomaly, z nohy na nohu, nechcela som riskovať, že sa mi zatočí hlava, príde mi zle ako Samkovi včera a bude musieť so mnou niekto letieť dole. Nakoniec som to dokázala.
Trvalo to asi 20 minút, ono to bol vlastne iba taký kopček, doma by ho vybehol každý za 5 minút, ale v tejto výške som mala nohy ako z olova a dych som musela lapať po každých piatich až desiatich krokoch. Nakoniec som došla úplne v poriadku, len srdce mi trochu rýchlejšie bilo. Hore nastalo dohadovanie, čo ideme robiť.
--Ako nosič
Mohli sme ísť všetci do Gorak Shepu, tam by nás Rado počkal, kým by sme vyšli na Kala Patthar. Boli to tam ešte dve hodiny cesty a raz toľko nahor na kopec. Môj cieľ dostať sa nad 5 000 metrov som dosiahla a, pravdupovediac, necítila som sa na ďalší športový výkon. Zvolila som preto druhú možnosť: chalani pôjdu do Gorak Shepu, Samko vystúpi na Kala Patthar alebo aspoň do jeho polovice, aby zažil tie krásne výhľady, čo nám Radko opisoval a ja pôjdem naspäť do Lobuche, kde ich počkám. Aby som to nemala až také ľahké, znesiem tam aj Radkov superťažký batoh, ktorý sa mu nechcelo vláčiť zo sedla naspäť do Gorak Shepu a potom do Lobuche. Tak som sa teda vydala na cestu späť. Najhoršie to bolo hneď na začiatku dolu kopcom, keby som sa tam pošmykla, ten batoh by ma asi zadlávil. Išla som pomaly, mala som na to kopec času, chalani sa do Lobuche skôr ako o štvrtej nevrátia a teraz bolo iba pol jedenástej. Cestou som skontrolovala srdiečko, bolo tam stále, nepoškodené, sneh okolo neho sa nádherne blyšťal. Zrazu za sebou počujem: Martina! Žeby som mala halucinácie z výšky?
Nie, to ma dobiehajú Pema a Rusi. Predbehnú ma, ale až na poslednom kúsku cesty a do lodže prichádzam krátko po nich, dosť zmorená a s boľavým chrbátom. S neslušnou nadávkou hádžem Radov batoh dnu na lavicu a idem von vypiť si s Rusmi čaj. Veľmi pekne sa so mnou potom lúčia Pema pripomína, aby sme sa mu v Káthmandú určite ozvali a stretli sa. Po ich odchode som vliezla dovnútra, oprela sa o Radkov ruksak, chrbát nastavila k oknu smerom na slnko a dobre som si zdriemla. Potom som si chvíľu čítala a začala pomaly vyzerať chalanov. Prišli okolo tretej, práve keď som si objednala čaj. Išla som im s ním oproti. Ľupsli ho do seba, narýchlo porozprávali, že Samko zvládol Kala Patthar skoro až hore, ale teraz ho bolí hlava, zaplatila som teda a hneď sme sa pobrali smerom dolu. Minimálne do Dughly, ale ideálne až do Pheriche, lenže tam ostatní trekeri odchádzali z Lobuche dve hodiny pred nami.
--Svetielko v Pheriche
Išlo sa celkom fajn, skoro stále dolu, strmšie alebo miernejšie, spoznávali sme cestu, ktorou sme šli predvčerom hore, z Lobuche najprv mierne klesanie, potom "pamätná lúčka" a potom strmo dolu do Dughly. Boli asi štyri hodiny a rozhodli sme sa pokračovať do Pheriche. Pre istotu sme si na dosah pripravili čelovky, keby nás zastihla tma. Cesta bola príjemná, ale stresujúca tým, že sme to chceli stihnúť za vidna. Domy Pheriche sme videli už dlhú chvíľu pred sebou a bolo to ako v rozprávke, čím dlhšie sme šli, tým viac sa vzďaľovali. Nakoniec sme to stihli, prišli sme do dediny, spadla som na zľadovatenom kúsku cestičky, našli sme domček, odkiaľ blikalo príjemné svetlo, zavreli sme za sebou dvere Snowland Lodge a padla tma.
..PONDELOK 3. 1. 2011 / Deň 12 - Nekonečný..
Pheriche (4 240) - Phortse (3 810)
Teplota ráno v izbe: -5 °C.
Ráno sa v jedálni stretávame s Lejdy. Pýtam sa jej, aké je jej pôvodné povolanie, keďže tak pekne a pomaly rozpráva. Potvrdí sa moja domnienka, bola učiteľkou. Učila malé detičky, istý čas aj nevidiace. Bola to vraj krásna práca, ale je rada, že je už na dôchodku a deti má odrastené. V Nepále už kedysi bola a teraz sa sem vrátila, možno naposledy v živote, ako sama povedala. Údolie Solo Khumbu, v ktorom sa práve pohybujeme, jej prirástlo k srdcu. Ide nahor pomaličky, času má dosť, víza má platné až do marca. Chvíľu sa rozprávame aj s didi (domácou pani), akože to jej deti vlastne chodia do školy, lebo včera sme sa dozvedeli, že teraz majú prázdniny až do konca februára. Hovorí nám, že do školy chodia v Namche (čo je pre nich asi dva dni chôdze), ostanú tam 3-4 mesiace a potom majú dlhšie prázdniny a znovu idú do školy na 3 mesiace. A to už od štyroch rokov. Nevedela som si prdstaviť, ako ten maličký Nepálčan so soplíkom pod nosom, čo sa tam okolo nás tmolil, ostáva tak ďaleko bez mamy. Nuž, tvrdý život v horách...
--Zmrznutá kefka (part #2)
Dávame si výborné raňajky (toasty s omeletou) a potom nás už Rado šikuje von, umyť si zuby. Dnes sme vstávali neskoro, konečne som sa aj ja dobre vyspala. Ale už sa príliš šuchceme, je skoro 10 hodín, treba vyraziť. Lenže mne primrzla kefka k plastovému krytu a musím si ju chvíľu podržať nad pieckou, aby rozmrzla. Za tú chvíľu, čo sme raňajkovali, sa nám aj vo fľaši s vodou, ktorú som nechala v izbe, začali tvoriť ľadové kryštáliky. Ešteže som si ju na noc šuchla vedľa spacáku, pod hrubočiznú deku, ktorou som sa prikryla. Noc bola studená a pocit chladu umocňoval vzhľad izby. Ubytovacia časť vyzerala ako pivnice v starých domoch, dlhá chodba s hlinenou podlahou a naľavo aj napravo dvere do izieb. Boli to prízemné izby, ani slnko ich nedokázalo vyhriať. Umývadlá na chodbe boli nepoužiteľné, stála v nich voda zmrznutá na kameň. Ale hneď mi prestalo byť zima, keď sa otvorili dvere oproti mojej izbe a videla som, že tam spali všetky domáce deti, na zemi, iba pod dekou. Bŕŕŕ.
--Ťažké, ale krásne
Lúčime sa s Lejdy, ktorá už vyráža na cestu. Pravá dáma. Na teplých gatiach má teplú sukňu, vlasy má pekne upravené pod šatkou, je navoňaná a celá veľmi elegantná. Pritom to ale nepôsobí nijako nepatrične, vyzerá, akoby tu patrila odjakživa. Jej oči majú farbu dnešnej oblohy. Rado hovorí, že ma za ňu vymení, že je reprezentatívnejšia. A vlastné má pravdu, vlasy mám strapaté, tvár špinavú a moja vôňa sa podobá parfumu Bratislavská stanica no. 5. Vyrážame aj my chceme to stihnúť až do Dhole. Nakoniec to ale stihneme "len" do Phortse. Píšem "len", ale cesta to bola parádne dlhá.
Dostávame sa na kopec, z ktorého vidíme dedinky Tengboche s kláštorom a Deboche, kde sme spali a kde boli pokrové "majstrovstvá". Dedinky sú na protiľahlom kopci a dolu, hlboko pod nami, je rieka. Stúpame traverzom v kopci stále vyššie. To vyššie ale znamená, že najprv zlezieme niekoľko kamenných schodov dolu, aby sme ich potom zase o niečo ďalej vystúpali. Sú tu úplne úžasné, nádherné výhľady. Ama Dablam je skoro na dotyk. Úplne som sa zaľúbila do tejto hory. Dopredu by sme dovideli až na dediny nad Namche a hotel Everest View, keby nás neoslepovalo slnko.
Ideme a ideme. Za každou zákrutou čakáme, že už musí byť koniec a tam len ďalší chodník v kopci. Výhľady fakt stoja za to, ale už nás to prestáva baviť. V diaľke vidíme pred sebou postavičky Austrálčanov, s ktorými sme sa stretli v Panboche, kde sme sa zastavili na obed. Sú práve na ďalšom zlome kopca, ak už tam, "za rohom", nebude Phortse, budujem si nocľaháreň rovno tu, kde som. Vidím tam nejaké vlajočky, ktoré sa zvyknú vešať za dedinu, tak mám nádej. Nevyzerá to už byť ďaleko. Ale chyba, vyjdeme zase hore a kopec sa láme, cesta sa doňho hlboko zarezáva a znovu musíme zopár schodov zostúpať a vystúpať.
Konečneeee, dedinka. Cesta k nej dolu je rovnako nekonečná, ako celá dnešná cesta sem. Pani, ktorú stretávame cestou, nás posiela do svojej lodže Peaceful. Ideme tam, ale chcú 100 rupií za osobu na noc. Inde sme toľko platili za izbu. Hovoríme to domácemu, ale krúti hlavou. Odchádzame teda ďalej a keď už vychádzame z dvora, zastaví nás, že teda nám dá ubytko zadara. Dávame si večeru, skvelú zeleninovú polievku, k nej papad - korenené tvrdé placky, ako väčšie čipsy (chutia akoby to bolá tenulinká, dochrumkava urobená omeleta, ale neskôr zisťujem, že papad sa robí zo šošovicovej múky a pred upražením sa suší). Potom jeme špagety so super okorenenou paradajkovou omáčkou. Celý tento špás (aj s raňajkami zajtra) nás vyjde na 4 000 rupií, čo je cca 40 eur, celkom dosť za tri večere a troje raňajok plus nejaký čaj k tomu.
--Ako ide život
Sedíme s domácimi okolo piecky a v medzičase môjho písania, debatujeme o všeličom. Zaujímame sa navzájom o životy v našich krajinách. Ich napríklad zaujíma, aké veľké je Slovensko, či máme more, hory a tak. My sa pýtame, čo robia mimo sezóny a ako dlho im trvá postavenie lodže, či ako funguje ich zásobovanie. Lodž postavili za rok, v roku 2004, všetko sem povynášali nosiči. Každú sobotu idú domáci na trh do Namche na nákup potravín, hore im to vynesie nosič. Platia mu 10 dolárov za deň, čo je skoro toľko, čo zaplatí nosičovi treker, teda na domáce pomery celkom dosť. Majiteľ je veľmi hrdý na svoj "hotelík", vychvaľuje sa, že odkedy to tu prevádzkuje, nikto sa nesťažoval. Mimo sezóny, od januára do marca, a potom na leto, odchádzajú do Káthmandú, a tam oddychujú. Len som sa nedozvedela, z čoho tam žijú, keďže povedal, že lodž ich veľmi neuživí. Rozpráva nám ešte o politickej situácii v Nepále. Pýta sa, či je Slovensku nejaká nepálska reštaurácia. Nie je.
Ale je to dobrý nápad, mohli by sme uniesť nejakého Nepálčana a otvoriť si jednu v Bratislave. Domáci hovorí, že každý Nepálčan by išiel dobrovoľne, bol by šťastný, keby mohol ísť pracovať do cudziny.
Pôjdeme už pomaly spať, je osem hodín. Máme izbu pre troch, dosť chladnú, rýchlo sa ponáhľame do spacákov.
Už ležíme a pomaly zaspávame, keď sa ozve môj hlas do tmy: "To aj vám tak smrdia spacáky zvnútra?"
Ozvú sa dve súhlasné zamrmlania a už všetci spíme.
... pokračuje 6. časťou
--Zmrznutá kefka (part #2)
Dávame si výborné raňajky (toasty s omeletou) a potom nás už Rado šikuje von, umyť si zuby. Dnes sme vstávali neskoro, konečne som sa aj ja dobre vyspala. Ale už sa príliš šuchceme, je skoro 10 hodín, treba vyraziť. Lenže mne primrzla kefka k plastovému krytu a musím si ju chvíľu podržať nad pieckou, aby rozmrzla. Za tú chvíľu, čo sme raňajkovali, sa nám aj vo fľaši s vodou, ktorú som nechala v izbe, začali tvoriť ľadové kryštáliky. Ešteže som si ju na noc šuchla vedľa spacáku, pod hrubočiznú deku, ktorou som sa prikryla. Noc bola studená a pocit chladu umocňoval vzhľad izby. Ubytovacia časť vyzerala ako pivnice v starých domoch, dlhá chodba s hlinenou podlahou a naľavo aj napravo dvere do izieb. Boli to prízemné izby, ani slnko ich nedokázalo vyhriať. Umývadlá na chodbe boli nepoužiteľné, stála v nich voda zmrznutá na kameň. Ale hneď mi prestalo byť zima, keď sa otvorili dvere oproti mojej izbe a videla som, že tam spali všetky domáce deti, na zemi, iba pod dekou. Bŕŕŕ.
--Ťažké, ale krásne
Lúčime sa s Lejdy, ktorá už vyráža na cestu. Pravá dáma. Na teplých gatiach má teplú sukňu, vlasy má pekne upravené pod šatkou, je navoňaná a celá veľmi elegantná. Pritom to ale nepôsobí nijako nepatrične, vyzerá, akoby tu patrila odjakživa. Jej oči majú farbu dnešnej oblohy. Rado hovorí, že ma za ňu vymení, že je reprezentatívnejšia. A vlastné má pravdu, vlasy mám strapaté, tvár špinavú a moja vôňa sa podobá parfumu Bratislavská stanica no. 5. Vyrážame aj my chceme to stihnúť až do Dhole. Nakoniec to ale stihneme "len" do Phortse. Píšem "len", ale cesta to bola parádne dlhá.
Dostávame sa na kopec, z ktorého vidíme dedinky Tengboche s kláštorom a Deboche, kde sme spali a kde boli pokrové "majstrovstvá". Dedinky sú na protiľahlom kopci a dolu, hlboko pod nami, je rieka. Stúpame traverzom v kopci stále vyššie. To vyššie ale znamená, že najprv zlezieme niekoľko kamenných schodov dolu, aby sme ich potom zase o niečo ďalej vystúpali. Sú tu úplne úžasné, nádherné výhľady. Ama Dablam je skoro na dotyk. Úplne som sa zaľúbila do tejto hory. Dopredu by sme dovideli až na dediny nad Namche a hotel Everest View, keby nás neoslepovalo slnko.
Ideme a ideme. Za každou zákrutou čakáme, že už musí byť koniec a tam len ďalší chodník v kopci. Výhľady fakt stoja za to, ale už nás to prestáva baviť. V diaľke vidíme pred sebou postavičky Austrálčanov, s ktorými sme sa stretli v Panboche, kde sme sa zastavili na obed. Sú práve na ďalšom zlome kopca, ak už tam, "za rohom", nebude Phortse, budujem si nocľaháreň rovno tu, kde som. Vidím tam nejaké vlajočky, ktoré sa zvyknú vešať za dedinu, tak mám nádej. Nevyzerá to už byť ďaleko. Ale chyba, vyjdeme zase hore a kopec sa láme, cesta sa doňho hlboko zarezáva a znovu musíme zopár schodov zostúpať a vystúpať.
Konečneeee, dedinka. Cesta k nej dolu je rovnako nekonečná, ako celá dnešná cesta sem. Pani, ktorú stretávame cestou, nás posiela do svojej lodže Peaceful. Ideme tam, ale chcú 100 rupií za osobu na noc. Inde sme toľko platili za izbu. Hovoríme to domácemu, ale krúti hlavou. Odchádzame teda ďalej a keď už vychádzame z dvora, zastaví nás, že teda nám dá ubytko zadara. Dávame si večeru, skvelú zeleninovú polievku, k nej papad - korenené tvrdé placky, ako väčšie čipsy (chutia akoby to bolá tenulinká, dochrumkava urobená omeleta, ale neskôr zisťujem, že papad sa robí zo šošovicovej múky a pred upražením sa suší). Potom jeme špagety so super okorenenou paradajkovou omáčkou. Celý tento špás (aj s raňajkami zajtra) nás vyjde na 4 000 rupií, čo je cca 40 eur, celkom dosť za tri večere a troje raňajok plus nejaký čaj k tomu.
--Ako ide život
Sedíme s domácimi okolo piecky a v medzičase môjho písania, debatujeme o všeličom. Zaujímame sa navzájom o životy v našich krajinách. Ich napríklad zaujíma, aké veľké je Slovensko, či máme more, hory a tak. My sa pýtame, čo robia mimo sezóny a ako dlho im trvá postavenie lodže, či ako funguje ich zásobovanie. Lodž postavili za rok, v roku 2004, všetko sem povynášali nosiči. Každú sobotu idú domáci na trh do Namche na nákup potravín, hore im to vynesie nosič. Platia mu 10 dolárov za deň, čo je skoro toľko, čo zaplatí nosičovi treker, teda na domáce pomery celkom dosť. Majiteľ je veľmi hrdý na svoj "hotelík", vychvaľuje sa, že odkedy to tu prevádzkuje, nikto sa nesťažoval. Mimo sezóny, od januára do marca, a potom na leto, odchádzajú do Káthmandú, a tam oddychujú. Len som sa nedozvedela, z čoho tam žijú, keďže povedal, že lodž ich veľmi neuživí. Rozpráva nám ešte o politickej situácii v Nepále. Pýta sa, či je Slovensku nejaká nepálska reštaurácia. Nie je.
Ale je to dobrý nápad, mohli by sme uniesť nejakého Nepálčana a otvoriť si jednu v Bratislave. Domáci hovorí, že každý Nepálčan by išiel dobrovoľne, bol by šťastný, keby mohol ísť pracovať do cudziny.
Pôjdeme už pomaly spať, je osem hodín. Máme izbu pre troch, dosť chladnú, rýchlo sa ponáhľame do spacákov.
Už ležíme a pomaly zaspávame, keď sa ozve môj hlas do tmy: "To aj vám tak smrdia spacáky zvnútra?"
Ozvú sa dve súhlasné zamrmlania a už všetci spíme.
... pokračuje 6. časťou
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára