..ŠTVRTOK 6. 1. 2011 / Deň 15 - Kolenový..
Gokyo (4 790) - Phortse Thanga (3 680)
Sedím pri piecke, naťahujem a ohrievam si nohy a chrumkám škoricovú rolku. Dnes bol dosť náročný deň; ešte náročnejší ako tie ostatné dni predtým, ktorým som dala rovnaký prívlastok :-). Už som sa chystala zapísať si, že počas dvoch týždňov každodennej chôdze som ani jeden deň nemala svalovku, ale zajtra ma asi budú nohy dobre bolieť.
Z Gokya sme sa vybrali okolo pol deviatej ráno. Rozlúčili sme sa s Rusmi s tým, že sa o dva dni uvidíme v Namche. Rozhodli sme sa odísť inou cestou - tou, ktorú sme videli včera cestou do Gokya na náprotivnom kopci. Aby sme sa na ňu dostali, museli sme od Gokya prejsť cez ľadovcovú morénu. Pema nám ukázal cestu - choďte tam hore a druhou stranou dole a tam je chodník. A nie je to nebezpečné? pýtam sa. Predsa len, cesta sem viedla už aj cez sneh a ľad... Nie, hovorí Pema. Aby som to skrátila, po výstupe hore sa išlo dole, ale prudko dole, jedna strmá snehová časť bola taká klzká, že som uvažovala, či nebude lepšie zísť po zadku. A potom sme šli po skalách hore a dolu. Už sa mi od námahy robili hviezdičky pred očami. Cesta sa zle hľadala, neboli sme si istí, či vôbec ideme dobre a keď už úplne zmizla, Rado zavelil, že sa vraciame do Gokya a pôjdeme známou cestou, ktorou sme včera prišli.Bolo to asi najmúdrejšie, inak by sme tam asi blúdili doteraz, ale znamenalo to návrat v štýle hore a dolu. Na poslednom, tom strmom snehovom úseku, tentoraz v smere nahor, mi Samko zobral ruksak, inak by som to asi ani nevyliezla. Vrátili sme sa na známy chodník, upachtení, so stratou skoro 3 hodín, a to sme vlastne boli len na začiatku dnešnej cesty do Phortse Thanga.Nebyť krutého začiatku, bola by to pohodová nenáročná cesta, s občasnými stúpaniami, ale hlavne s klesaniami. My sme sa teraz ale museli poponáhľať, aby sme do cieľa stihli doraziť pred zotmením. Ten posledný strmý zostup - asi hodinový - bola poriadna zaberačka na nohy. Najprv ma začalo pichať v ľavom kolene, ktoré ma trochu bolelo už odvčera, potom v pravom a potom ma už boleli celé nohy. Vážne nechápem, ako som toto mohla vyšliapať pred 2 dňami cestou nahor.
Nakoniec sme to stihli pred zotmením, v najbližšej lodži sme sa zložili, dali si tam skvelú večeru - pizzu, zemiakové placky (na nepálsky spôsob - popučené uvarené zemiaky s mrkvou, krátko osmažené a navrchu bol ešte syr, boli výborné a vôbec neboli mastné), zeleninovú ryžu, škoricový koláčik a, samozrejme, hot lemon. Dnes budeme spať ako bábätká.
..PIATOK 7. 1. 2011 / Deň 16 - Pohodový..
Phortse Thanga (3 680) - Namche Bazaar (3 440)
Včera, keď sme večerali, bolo počuť z kuchyne zvuk niečoho, čo si tam zapli a znelo to úplne tak, ako keď sa do vane napúšťa voda. Ach jaj, vaňu by som už nutne potrebovala. Chvíľu som to počúvala so zatvorenými očami a predstavovala som si, ako sa ponáram do teplej, voňavučkej vody.
Dnes sme došli do Namche - tu sme sa naposledy, presne pred 11 dňami, sprchovali. Dnes sa nám ale do toho nechce, odložíme to asi až na Káthmandú. Išlo sa fajn, až na to, že sme vôbec nečakali, aký veľký kopec bude musieť ráno vyšľapať. Potom to už ale bola viac-menej pohodová cesta, väčšinou nadol, aj keď ani to nie je veľká výhra, bolia pri tom kolená a pri poskakovaní zo skaly na skalu smerom dolu si treba dávať dobrý pozor. No a ja som si pri zostupe dávala dosť veľký pozor a tak som zase zaostávala. Zajtra to bude ešte horšie, čaká nás strmší a dlhší zostup.
Keď sme už kráčali po rovnejšom úseku pred Namche, každú chvíľu sme zastavovali a obzerali sa dolu na kopce, ktoré tam ostávali. Akoby sme sa s nimi pohľadom lúčili. Zajtra nás čaká zostup do Lukly, pozajtra odlet do Káthmandú. Pema nám vybavil, že môžeme odletieť už 9.1. namiesto 12.1., ako sme mali pôvodne letenky. Zajtra si to ešte potvrdíme, máme sa v Lukle stretnúť v hoteli a má tam byť aj jeho kamarát, čo nám to vybavil.
Po príchode do Namche sme si hodili veci do tej istej lodže, kde sme boli pred 11 dňami a ako prvé sme šli do obchodu kúpiť fantu. Už tri dni som mala strašnú chuť na niečo bublinkové, takže prvé dúšky som do seba naliala tak rýchlo, až ma začalo pichať v hrdle. Nakúpili sme si aj nejaké sladkosti, ja som dala poslať pohľadnice a teraz si lebedíme v jedálni, popíjame čaj a fantu, čítame, ja aj píšem a je to veľmi príjemný relax po náročných ale krásnych dňoch.
Relax na chvíľu prerušila vtipná príhoda, ktorá bola vtipnou pre všetkých okrem mňa. Čítam si časopis, keď tu zrazu periférne zbadám na svojej flíske nejaký pohyb. Pavúk! A aký veľký, s nohami mal až sedem centimetrov asi :-). Vyskočím a snažím sa ho striasť na zem časopisom. Všetci sa na mne smejú, aj taký španielsky pár, čo sa tu napcháva úžasne voňajúcim pečeným kuriatkom so zemiakmi.
..SOBOTA 8. 1. 2011 / Deň 17 - Transferový..
Namche Bazaar (3 440) - Lukla (2 840)
Ráno sme do seba hodili raňajky a šviháme na cestu. Čaká nás dlhý deň, musíme sa dostať do Lukly, opačným smerom nám to trvalo skoro dva dni. Vedela som, že najprv pôjdeme mierne dolu, potom bude vyhliadka s Everestom, potom bude strmé klesanie. Ďalej sme si to už príliš nepamätali, a boli sme preto cestou dosť prekvapení, čo všetko sme cestou nahor prešli. Bolo to ako púšťať si film naopak. Niektoré miesta sme rozpoznávali, niektoré ale vôbec. Buď sme cestou z Lukly do Monja pozerali hlavne hore, na kopce, alebo sme boli už trošku unavený, lebo to bol vtedy ťažký deň.
Od polovičky cesty ma začalo pichať v pravom kolene, neskôr sa pridalo aj ľavé, a to už bolo utrpenie nielen dolu kopcom, ale aj hore. Ešteže očakávaná svalovka sa nedostavila. Nahor som si pomáhala paličkami, skoro polovicu cesty som sa vyťahovala nahor ramenami, zajtra tá svalovka určite príde, no nie na nohy, ale na ruky. Poslednú hodinu pred Luklou mi pomáhala prežiť iba predstava spritu, ktorý som si sľúbila za odmenu. Z toho prvého dňa som si pamätala schody, ktorými sme schádzali z Lukly, prešli sme maľovanou bránou a potom šli dlho dolu. Na tých schodoch nás vtedy oslovil chlapík z Južnej Afriky, ktorý sa nás pýtal, odkiaľ sme a my jeho na počasie hore, v Gorak Shepe. A teraz stúpame po všetkých možných schodoch, len tie správne, posledné, nie a nie prísť. Je to zaberák na psychiku, už by som to niekoľkokrát aj vzdala, ale vždy sa mi ešte podarí vydolovať zo seba nejaké zvyšky síl a pokračovať.
Hore nad sebou už vidíme domy Lukly, zdajú sa byť ale ešte strašne ďaleko. Nohy mi už idú len zo zotrvačnosti, kráčam ako robot. Konečne sú tu tie posledné schody a prichádzame do Lukly. Usmievam sa na Rada a hovorím, že konečne sme tu a zároveň tu nechcem byť, lebo to znamená, že odchádzame z hôr. Dostávam sprite :-).Ubytko si nájdeme iba dva domy ďalej od lodže, kde sú Rusi, Pema, Kórejčanka Kisun a John. Dávame si poriadnu večeru, daal bhat, chlapci ešte aj polievku a ja ryžový puding. Je dobrý, je to vlastne iba ryža uvarená v mlieku, trochu osladená, ale dávam si do nej ešte cukor a neskôr si do nej lyžičkou "nastrúham" čokoládový okraj marsky. Po večeri sa ideme prejsť "do mesta", ale už sa stmieva a obchody zatvárajú. Kúpime iba colu a vraciame sa. Ja so Samkom ideme za našimi novými kamarátmi do ich lodže, Radko ostáva "doma", nechce sa mu nikam ísť. V ich lodži sú zamknuté vonkajšie dvere, chvíľu sa tam doklopkávame. Už je tam veselá nálada, šantia tam dve malé nepálske dievčatká, hreje piecka a v telke ide nejaká kreslená rozprávka. Samko vybalí poker a ja vyhlasujem turnaj Lukla Open o majstra Himalájí. Kým Samko, Pema a John hrajú, my kecáme s Olegom a trochu si ešte aj dopisujem dnešné poznámky. Pema a Kisun pijú tongbu - nepálsky alkohol z naklíčeného prosa, ktoré sa zaleje horúcou vodou a sŕka sa cez bambusovú slamku. Po vypití sa zaleje znovu a takto sa dá proso zaliať ešte 3-4 krát. Tretí nálev je vraj najsilnejší. Horúcu vodu im k tomu priniesli v rovnakom plastovom vedierku, aké sa v lodži v Pheriche (a aj inde) používalo na splachovanie WC :-). V celom údolí používajú vlastne iba dva druhy plastových vedierok, veľké na pranie a nosenie vody a toto malé a sú zelené, modré alebo červené. Distribútor asi iné nedodáva :-).
Hra je v plnom prúde a v telke rozprávku vystriedal futbal - hrá Kuvajt s Čínou. Pema si dáva daal bhat a až teraz sa dozvedám, čo vlastne tento názov znamená - je to popis dvoch hlavných ingrediencií: daal je šošovica a bhat ryža. Čiže jedlo pozostáva z kôpky bielej, neochutenej ryže, šošovicovej polievky, ktorou sa ryža polieva alebo sa do nej kôpky ryže namáčajú, k tomu nejaká zelenina - podusená alebo varená, tu boli zemiaky, mrkva, fazuľové lusky, karfiol a k tomu ešte pickles - kysloštipľavé nakladané kúsky zeleniny (mrkva, papričky a pod.).
Majstrom Himalájí sa stal John a Samko daroval cestovný poker Pemovi. Ten sa veľmi potešil. Vraciame sa naspäť do našej lodže - Paradise Lodge. Bývame v izbe pre troch a dosť luxusnej, lebo je v nej aj kúpeľňa s WC. Vyjednala som ju za 200 rupií. Každá izba má svoj názov podľa nejakého himalájskeho vrchu, naša je Lhotse.
A prečo to bol transferový deň? No lebo jediným cieľom dnešnej cesty bol transfer na letisko. Už som na letisko šla autobusom MHD, taxíkom, vlakom, dokonca taxíkom po diaľnici asi hodinu (v Číne), ale ísť na letisko celý deň pešo, to sa môže stať len v Nepále :-) Ráno vstávame skoro, check-in je o 7:30, ale vraj skôr ako o desiatej neodletíme, kvôli počasiu v Káthmandú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára