Na skok do Kene/3

..NOČNÝ VÝSTUP A POTOM DVOJKILOMETROVÝ ZOSTUP..
Deň štvrtý - pondelok 19. september 2011
Noc pred výstupom mohla byť aj lepšia. Išla som spať dosť unavená, napriek tomu, že bolo ešte len po siedmej. Pekne som sa usalašila v spacáku, našla som si pohodlnú polohu, prichystala som si vedľa seba flísku, keby mi bola v noci zima a mohlo sa spať. Mohlo, ale nespalo sa. Doteraz neviem prečo, či to bolo z výšky alebo od únavy z predošlých dvoch dní, ale odrazu ma chytila nejaká triaška. Triasla som sa ako v zimnici, hlavne od pása dolu, ale zima mi pri tom vôbec nebola. Snažila som sa nájsť si nejakú polohu, v ktorej by to prestalo, ale nič nepomáhalo. Dokonca ani to, keď som si začala predstavovať, že ležím na tom horúcom betóne na kupku Delfín.
Zábavné na tom je, že mne bolo úplne fajn, dokonca ma to trasenie aj uspávalo a zaspala by som, keby Rado odvedľa stále neriešil, že čo mi je a či mi je zima alebo nejako zle... Zima mi nebola, dobre mi bolo, len som sa triasla. A chudák Rado nemohol spať, lebo sa o mňa bál a nemohla som spať ani ja, lebo som sa snažila prestať triasť. Konečne sa to podarilo, až keď som si obliekla flísku. Zaspali sme, ale o chvíľu som sa prebudila na to, že mi je horúco. Už som sa netriasla. Snažila som sa dostať von z flísky tak, aby som nezobudila Rada, ale to už nás prišiel budiť Daniel. Fakt zábavná noc to bola, vôbec sme sa nevyspali.

--Svetielka v tme
Je pol druhej, vyliezame zo spacákov a zbierame si nachystané veci tak, aby sme nepobudili spiacich Nemcov. Nosiči nám nachystali ľahké raňajky. Zívame a chrúmeme keksíky, ktoré zapíjame horúcim čajom. Mám na sebe všetky svoje veci, spodné tričko s krátkym rukávom, spodné tričko s dlhým rukávom a zatepleným chrbtom, polartecovú bundu, hrubú flísovú bundu a vetrovku, na nohách spodné nohavice, hrubšie trekové nohavice a ešte aj nepremokavé nohavice. Na hlave mám klobúk, na ňom čelovku. Vo vreckách vetrovky je malá fľaša vody, pomáda, krém a rukavice. V rukách držím paličky. Vychádzame pred ubytovňu. Vonku je tma a obloha plná hviezd. Vzduch je svieži, ale nefúka, vôbec mi nie je zima. Veď som aj dosť naobliekaná. Vetrovku si dávam okolo pása.
Prvú hodinu kráčame skoro po rovine, podobným chodníkom ako včera. Akurát že nič okolo seba nevidíme, čelovka osvetľuje iba priestor pod nohami, svetlá máme sklopené dolu, aby sme si nesvietili do očí, keď sa rozprávame. Asi po hodinke rastliny okolo nás miznú a začíname stúpať. Kráčame po nejakom štrku, či čo to je. Najprv si myslím, že je to sneh, podobne to vŕzga pod nohami, ale tak vysoko ešte nie sme. Skúšam to nahmatať a sú to drobné kamienky a piesok. Dosť to podšmykuje, mám dojem, že urobím tri kroky nahor a jeden sa šmyknem dolu. A znovu a znovu. Tu prestávam mať pojem o čase, netuším koľko je hodín, lebo sa ochladilo, tak som si dala rukavice a k hodinám sa už tak ľahko nedostanem. Sústreďujem sa len na chôdzu. V hlave si púšťam obľúbené, rýchle pesničky a myslím len na to, aby som neprestávala ísť. Ľavá, pravá, ľavá... Našťastie Rado robí prestávky a fotí nás, len také svetielka v tme, a zatiaľ čo pripravuje foťák a určuje, kde sa máme zoradiť, stíham dobehnúť skupinku.

--Šlofík pod vrcholom
Ideme stále hore, teraz viem, že to trvalo asi dve hodiny, mne sa to tam vtedy zdalo ako večnosť. Daniel ukazuje na sedlo na horizonte. Už nie je taká tma, vidím pred sebou tmavú rozdvojenú skalu, ktorá je oproti čoraz svetlejšej oblohe dobre viditeľná. Za ňou to vraj bude už dobré. Fixujem ju pohľadom a kráčam už ako stroj. Jedna noha, druhá, v rovnakom tempe tak, aby som sa príliš nezadýchala.
Robíme si prestávky, počas ktorých si dáme vždy aspoň hlt vody. Sme už v dosť vysokej výške, dostatok tekutín je jedna z vecí, ktoré musíme dodržať, aby sme to zvládli bez problémov. Sme hore. Teda pri tej skale. Daniel nám ukazuje vrchol Point Lenana, ktorý je pred nami. Vyzerá byť veľmi blízko. Napriek tomu to trvá skoro pol hodinu, kým pod neho prídeme.
Je to už viac-menej rovinka, ale taká, ako ten skalnatý kúsok zo Štrbského plesa na Popradské. Hopsáme zo skaly na skalu. Bolo by to zábavné, keby sme neboli takí unavení a keby nefúkal vietor. Dosť sa ochladilo, vetrovku mám už dávno na sebe a na hlave mám tesne utiahnutú kapucňu. Kúsok pred nami vidím nejaké búdy. V tom šere si chvíľu myslím, že sa mi to iba zdá, ale keď prídeme bližšie, vidím, že tam naozaj sú. Do jednej z nich vchádzame. Je to malá chatka, volá sa Austrian Hut. Je v nej stôl, okolo neho lavice a popri jednej stene dve poschodové postele, spojené, takže tvoria akési poschodové letiská. Na spodných matracoch driemu dvaja Nemci z našej izby, ktorých sme ráno predsa len zobudili, tak sa vybrali na cestu skôr, ako plánovali a predbehli nás. Daniel nám hovorí, že odtiaľto na vrchol je to tak 40 minút, preto si teraz môžeme na 10-15 minút oddýchnuť, máme dobrý medzičas, aby sme akurát stihli východ slnka a nemrzli príliš dlho na vrchole.
Vpravo pred snehovým pozadím je Austrian Hut, snehové pole je Lewisov ľadovec.
--Na vrchol
V chatke je super. Nosiči nám priniesli horúci čaj a keksíky, Nemci si pochrapkávajú a my sa pošepky dohadujeme, či pôjdem hore alebo ich počkám tu. Som strašne unavená, stále zívam, najradšej by som si ľahla. Keď si však uvedomím, koľko som už toho prešla až sem, zdá sa mi tých 40 minút, ktoré ešte musím ísť nahor... OK, pri mojom tempe možno 50... zvládnuteľných. Aj keby som nestihla východ slnka, no a čo, hore sa dostanem.
Rozhodla som sa. A možno rozhodli aj Nemci, lebo keby nezabrali tie spodné postele, natiahla by som tam ja a už by som nevstala. Nemci vstávajú a odchádzajú na vrchol, na ich miesta si líhajú Roman s Murom. Ja ostávam sedieť pri stole, zatváram oči a snažím sa pozbierať zvyšky síl kratučkým spánkom. Ešte dúšok teplého čaju a ide sa. Pár metrov za chatou ešte skackáme po skalách, o chvíľu sa nám pod nohami objavuje sneh a začíname stúpať.
Od začiatku si idem svojím tempom, nestarám sa, kde vpredu je už Samko, Daniel a ostatní. Radko sa drží za mnou, asi na mňa dáva pozor :-). Cesta nie je nudná, šplháme sa po skalách, opatrne prechádzame cez zľadovatené snehové úseky, občas sa pridŕžame natiahnutých lán. Aj vďaka tomu sa mi ide na počudovanie dobre. Akoby do mňa niekto nalial nové sily, stále kráčam a zdá sa mi, že aj celkom v tempe. Až po návrate si vybavujem túto časť cesty, tam som mala dojem, že idem ako vo sne. Akoby som úplne vymazala všetky myšlienky na únavu, na zimu a na to, ako mi bije srdce od námahy. Jednoducho som len kráčala. Stále vyššie a vyššie.

Slnko už pomaly vychádza a ja vidím kúsok nado mnou Daniela, ako mi máva. Veď on je už hore! Štverám sa ešte pár metrov nahor a už je predo mnou posledný úsek, vylezenie po oceľovom rebríku a potom už len krátka rovinka po skalách. Tam už stoja ostatní a vidím tam aj vrcholový stožiar s plechovou vlajkou. Tých posledných pár metrov si úžasne vychutnávam. Kým posledné minúty som veľmi nevnímala svet okolo seba, videla som iba svoje nohy, ako kráčajú nahor, teraz si každý prejdený meter hovorím: ja som tu, ja som to vážne dokázala! Je to neopísateľný pocit, mám dojem, akoby som lietala. No a aby som nebola zas až taká patetická, priznám sa, že medzi tými povznášajúcimi myšlienkami bola aj jedna úplne prízemná. Pred odchodom som si totiž sľúbila, že ak dokážem vyjsť na vrchol, uvarím si potom doma jedno moje obľúbené jedlo, ktoré si často nerobím, lebo je to strašná kalorická bomba. Tak toto som si vybrala za svoju motiváciu. Celý čas v Keni som si na to ani nespomenula, až teraz.
Rado mi niečo hovorí, ani to nevnímam, lebo stále myslím na to, kde to som. Tuším som aj nejakú slzu od dojatia vytlačila, ale ten strašný studený vietor mi ju hneď vysušil. Prichádzame k stožiaru a robíme si pri ňom vrcholové fotky. Na skale pod ním je tabuľa na pamiatku maďarského objaviteľa Samuela Telekiho, ktorý sa ako prvý pokúsil vystúpiť na Mt. Kenya, dostal sa do výšky 4 300 metrov. Nejaký debil na tabuľu nalepil nálepku Starobrno.




















Po prvotnom nadšení z toho, že sme hore, si každý našiel nejaké miestečko a vychutnávame si pohľad na krajinu pod nami, ktorú postupne osvetľuje vychádzajúce slnko. Trasieme sa od zimy, mne je zima aj cez hrubé rukavice, ale nechce sa nám ešte ísť dolu. Obzeráme sa na všetky strany, fotíme krajinu a seba a znovu krajinu a veľmi sa tešíme. Aj teraz, keď to tu píšem, mám úsmev na tvári. Z tohto pocitu budem ešte dlho čerpať energiu.



--Zostup
Dolu vidno Austrian Hut.
Je čas ísť dolu. Večer budeme o dva výškové kilometre nižšie. Daniel aj nosiči už odchádzajú, pomaly sa poberáme za nimi. Až teraz vidím, ako vyzerala cesta na vrchol. Jednak je už svetlo a jednak už nemám to predvrcholové zatmenie v hlave :-). Zostup nie je náročný, uľahčujú nám ho natiahnuté laná, na ktoré nás upozorňujú nosiči vždy, keď sa nejakého nechytím, lebo to nepotrebujem. Neskôr mi Daniel povie, že tie laná sú tam asi tak týždeň, predtým tam nebolo nič, takže chápem, že nosiči nimi boli nadšení a chceli aby sme túto "novinku" využili :-) O chvíľu sme dolu, pri chate. Obzriem sa nahor. Ja som tam fakt bola! Teraz mi je trochu ľúto, že som si to tam viac nevychutnala, ale zima a silný vietor nás rýchlo odtiaľ vyhnali. Dolu pod vrcholom vidíme veľké, súvislé snehové pole, je to Lewisov ľadovec. V oblasti Mt. Kenya je ich celkom dosť, jeden z nich je dokonca vzdialený len 16 kilometrov od rovníka. Neroztápajú sa vďaka špecifickému počasiu, ktoré tu vládne - už pred poludním sa vplyvom vlhkého vzduchu od Viktóriinho jazera vytvorí oblačnosť, ktorý vydrží až do večera a chráni ľad pred slnkom.
Od chaty skackáme cez kamenné pole a na mňa prichádza únava, adrenalín sa mi už pomaly míňa :-) Celkom sa teším, keď máme skaly za sebou, lebo zopárkrát strácam rovnováhu a len paličky ma zachránia pred pádom. To však netuším, čo ma ešte čaká.

--Utrpenie a úľava
Začíname zostupovať to, čo sme v noci šli hore, ten štrkový kopec. Keď teraz vidím, do akej hĺbky musíme zísť, neverím, že som to vyšla hore. Pomohlo mi to, že v tej tme som nevidela, čo všetko musím prejsť. No ale smerom dolu je to omnoho horšie. Kopec je fakt dosť strmý, topánky sa nám na štrku šmýkajú, nedá sa ísť priamo dolu, musíme traverzovať, čo celý zostup spomaľuje. Začínajú nám odchádzať kolená, stehná bolia, po hodine nás to už fakt prestáva baviť. Stále si musíme dávať pozor, lebo nás čaká dnes ešte riadny kus cesty, takže vyvrtnúť si tu členok by bolo fakt super. Konečne sme dolu, posledný strmý úsek nám dal zabrať. Ešte polhodinka po rovinke a pol deviatej sme pri ubytovni. Cestou sa často obzerám naspäť, čo som to všetko v noci vyliezla. A bolo to úplne super, žiadna nevoľnosť, žiadna bolesť hlavy ani iné príznaky výškovej choroby, všetci sme to zvládli na výbornú, bez akýchkoľvek liekov.
Padáme na mäkkú trávu a vyhrievame sa na rannom slniečku. Na skale za mnou sa uvelebil jeden z rodinky damanov a pózuje Radovi. Ja na fotke iba zavadziam :-) Z tej mäkkej, teplej trávy sa mi ale nechce pohnúť, ani kvôli damanovi. Na chvíľu si všetci aj pospíme. Chalani sa vystavili rovno na slnko, ja som sa pre istotu schovala za skalu a oči som si zakryla rukou, ale aj tak sa prebúdzam s červeným nosom a červenými oblasťami pod očami. Ruka sa mi v spánku posunula, a tak mám spálené dokonca očné viečka. Vraj vyzerám, akoby som si ich namaľovala ružovým tieňom :-) V ubytovni sú pre nás už na stole nachystané bohaté raňajky, opäť kaša a omeleta, mňam. Ešte sa chvíľu motkáme po okolí a fotíme, napríklad aj ten hrôzostrašný štrkový kopec, ktorý nás viac potrápil cestou dolu ako nahor. Ešte rozlúčkové pohľady na vrchol, ktorý sme pred pár hodinami zdolali a ide sa dolu.
Nad ľavým okrajom strechy sa začína ten strašidelný štrkový kopec, odtiaľto vyzerá byť skoro kolmý..
--Stále dolu
Prvá časť zostupu je super. Ideme rýchlym tempom po príjemnej krajine, rozprávame sa, Daniel nám každú chvíľu ukazuje zlomené rastliny a udupanú trávu, dôkaz, že ráno tam bol byvol. Rozdeľujeme sa na dve skupinky, Samko s Murom nahodili rýchle tempo a my ostatní skôr voľnejšie. Nie je kam sa ponáhľať, na zostup tých cca 10 km máme celé poobedie a dolu v kempe aj tak nie je čo robiť. Na obed sa zastavujeme na rovnakom mieste ako včera, pri skale. Vyťahujeme balíčky, čo sme nafasovali, opečené chleby, medzi nimi syr a šunka a k tomu má každý vajíčko natvrdo, nejakú čokoládovú tyčinku a krabičkový džúsik.
Druhá časť cesty už taká super nie je. Krátko po obednej pauze sa dostávame na tú mokrú planinu, tam stretávame aj Daniela, ktorý nás čaká a vedie nás nejakou bočnou cestou. Už vraj nechce mať mokré nohy :-) Cesta je síce o niečo suchšia, ale stále musíme dávať pozor na to, kam stúpame, skackáme po trsoch trávy po Danielových stopách. Už som taká unavená, že zaostávam a musím prosiť, aby spomalili, lebo si nestíham všímať, kam treba stúpať. Začína to byť skoro také otravné ako ranný zostup štrkovým úbočím. Keďže sme touto cestou včera nešli, nemám tu žiadne orientačné body, aby som vedela, koľko ešte. Zdá sa mi, že ideme celú večnosť. Už ma ani nezaujíma, kde všade bol byvol, už si ani nedávam pozor a veselo sa čvachcem v blate, hlavne nech som už čím skôr dolu. No nie, my stále ideme a ideme, klesanie je už strmšie a vchádzame do lesa, kde treba prekračovať korene stromov, ktoré sú mokré a šmykľavé.

--Osem rodín
Konečne dolu. Samko s Murom nás už vyčkávajú, stihli sa umyť pod akýmsi vodopádom pri kempe, ten ale strieka tak silno, že nie je možné umyť si iba ruky, po priblížení sa k vode človek skončí mokrý celý. Umývam sa teda pri umývadle, kde nosiči umývajú riad a chystajú večeru. My si zatiaľ rozkladáme veci v chatke, Muro má úplne mokré nohavice, dnu nám to ale veľmi nevyschne a pred chatou na slnku to nemôžeme nechať kvôli zlodejským opiciam. Postupne zaliezame do spacákov a hoci je vonku ešte vidno, všetci do jedného zaspávame a prebudí nás až večera.
Opäť máme polievku a skoro slovenské nedeľné jedlo - pečené kuracie stehná s ryžou. Po večeri dostávame tradične ovocie, tentoraz aj ananás. Medzitým si dohadujeme, akú odmenu dáme Danielovi a nosičom. Je to zvykom, okrem dohodnutým platieb sa na konci necháva niečo navyše, tak sme si my, turisti, vychovali domácich a oni to už automaticky očakávajú. Zavoláme si Daniela a dávame mu peniaze, s tým, že jedna polovica je preňho a druhá pre šéfa nosičov a on nech si s tým naloží ako chce, ideálne nech si niečo nechá a zvyšok rozdelí medzi ostatných. Daniel sa usmieva od ucha k uchu, prikyvuje a odchádza. Dohadujeme sa, či Daniel naozaj tú druhú polovicu peňazí posunie ďalej alebo si ju trochu "zdaní". O pár minút však prichádza aj s hanblivým chlapíkom, je to vedúci nosičov a vraj mu máme zopakovať, čo sme povedali Danielovi. V rukách stíska presne tie peniaze, čo sme preňho dali Danielovi. Tak mu Roman hovorí, ako sme boli s prácou jeho skupiny veľmi spokojní a ako nám veľmi chutilo a vedúci sa scvrkáva. Nie je asi zvyknutý počúvať chválu, ale očiská mu žiaria ako dve baterky, zjavne sa teší a je aj trochu dojatý. Máme z toho dobrý pocit, lebo to, čo sme sa poskladali, je na naše pomery fakt málo, ale pre nich je to celkom dosť. Daniel mi neskôr hovorí, že ešte dôležitejšie pre nich je to, že sme prišli a dali im prácu na tých pár dní. "Nakŕmili ste osem rodín," povedal mi.

--Späť do civilizácie
Ráno odchádzame dolu, ďalších 10 kilometrov, cesta našťastie nie je taká blatistá ako prvý deň. Využívam to, že nefuním do kopca, ani nemusím dávať pozor na mokrade a rozprávam sa s Danielom. Zaujíma ma, ako žije on, ako ostatní Keňania a on sa zase vypytuje mňa na život na Slovensku. Daniel je zamestnaný v agentúre a robí sprievodcu turistom, dostáva ale plat iba za dni, keď sprevádza. Keď nemá prácu cez svojho zamestnávateľa, zháňa si turistov sám. Do hôr chodí len s nosičmi, na safari výlety berie aj svoju manželku, ktorá tam varí. Dve malé deti im zatiaľ strážia svokrovci. Rozpráva mi, že to nebolo kedysi jednoduché. S manželkou sa spoznali ako veľmi mladí, on mal 18 a jeho rodičom sa nepáčilo, že si ide zakladať rodinu. Prvé roky sa preto pretĺkali kadejako, Daniel si doplnil vzdelanie, ktoré kvôli rodine prerušil, bývali v prázdnom byte, lebo nemali peniaze na nábytok, sotva im ostalo na jedlo z toho, čo žena zarobila. Nakoniec sa ale rodiny uzmierili, asi k tomu prispeli hlavne deti, ktoré vraj starí rodičia zbožňujú.
Daniel mi hovorí, že jeho deti, 9-ročné dievčatko aj 5-ročný chlapček chodia do školy už od 3 rokov - asi myslel škôlku. Považuje za veľmi dôležité, aby obe deti dostali kvalitné vzdelanie, budú mať potom viac možností. Na našom systéme ho zaujalo, že u nás ľudia bez práce majú podporu, u nich je to zriedkavé, z toho, čo som pochopila, sa štátna podpora týka iba zamestnancov štátnych a veľkých firiem, malé firmy, asi menší podnikatelia to majú ťažšie. Tiež niečo ako daňový systém funguje inak, ale do podrobností som to neriešila. Daniel iba povedal, že keby vláda ľuďom povedala, že im ide brať z platu dane a kadejaké odvody tak, ako je tu u nás, asi by vypukla vojna :-) Pýta sa ma na našu prírodu, tak mu o nej rozprávam a aj o tom, ako som do Kene túžila ísť už odmalička a až teraz sa mi to podarilo. Daniel hovorí, že raz by sa chcel ísť pozrieť aj k nám. Hneď sa toho chytám a vypytujem sa, kedy a či by chcel vidieť hory alebo mestá a že mu to u nás poukazujem, že kedy teda chce prísť. A Daniel hovorí: "Neviem kedy. Všetko má svoj čas, tak ako aj tvoj príchod do Kene prišiel v správnom čase. Veď vieš, žiadny zhon v Afrike. No hurry in Africa."

--Večer v Nairobi
Ďalej to už má rýchly spád. Prichádzame k bráne do národného parku a robíme si poslednú spoločnú fotku tak, aby bol v zábere aj vrchol Mt. Kenya. Posledné metre dolu nás sprevádzajú opice. Auto nás už čaká, aj naše ruksaky, nosiči sú už fuč. Ešte hore na ceste nás opustili, keď nasadli na džíp, ktorý šiel dolu. Sranda, my sme išli pešo a naši nosiči sa viezli :-) V aute do Nairobi si s Danielom vymieňame kontakty, pošle nám certifikáty o tom, že sme tam boli. Len ich musia úradníci v NP najprv vytlačiť, už im došli zásoby :-)
Večer v Nairobi stíhame ešte celkom pekné nákupné centrum, kde sa práve dnes koná každotýždenný masajský trh, majú tam fakt pekné suveníry, ale my už máme všetko nakúpené, cestou do Nairobi sme sa zastavili v takzvanom Curio shope (curio ako kuriozity). A aj keď som tam vyjednala zľavu viac ako polovicu, tu v shopping centre by sme to kúpili ešte omnoho lacnejšie. Radšej na to nemyslieť :-) Do centra nás doviezol taxík. Muro nám radil, že máme brať iba označený taxík, keď sme však prišli pred hotel, kde stoja, označený povedal, že čaká na klienta a ukázal na vedľajšie auto, že on nás vezme. Nemal nikde nápis taxi. Tak som sa ho na Radovo naliehanie začala vypytovať, či je naozaj taxikár, oficiálny (či nás neodvezie niekam na kraj mesta a nepredá na orgány) a ešte aj označeného taxikára som sa naňho pýtala, až mi to bolo trápne. Nakoniec som rozhodla, že nasadáme. Ja mám asi na ľudí v takýchto krajinách nos, aj v Nepále som zohnala milého a ochotného taxikára. A aj tento bol taký, nič zlé mu z očí nekukalo, nemala som strach. Iba trošku nás myklo, keď na jednej križovatke zrazu šťuk - zamkol zvnútra všetky dvere. Hneď sme ale pochopili, že to bolo kvôli našej bezpečnosti, vonku sa už začalo stmievať. Keď sme mu pred centrom platili, navrhol nám, že na nás počká a nechcel za to nič navyše, naspäť nás zobral v dohodnutom čase za rovnakú sumu. Hneď som si ho dohodla aj na ráno na piatu, aby ma odviezol na letisko.
Z celého Nairobi sme teda videli iba dve nákupné centrá, našu ambasádu a život spoza okienka auta. Nevadí, tie ostatné zážitky rozhodne stáli za cestu sem.

--Odlet domov
Z Nairobi odlietam sama, chalani v Afrike ešte ostávajú, dnes večer odlietajú do Ugandy na rafting. Ja sa zatiaľ snažím zistiť, z ktorej strany lietadla bude vidno Mt. Kenya. Z opačnej. Našťastie lietadlo je poloprázdne, ja mám pre seba tri sedadlá a aj na opačnej strane sú voľné, presúvam sa teda na chvíľu tam a rozmýšľam, či vrchol vôbec zbadám. Ale áno! Je to nádherné, všade naokolo je tenká vrstva mrakov a jediné, čo nad nimi trčí, sme my a Mt. Kenya. Nadávam si, že som si stále nekúpila foťák za ten môj pokazený a že som si z bezpečnostných dôvodov zobrala do Kene predpotopný model mobilu bez foťáku. Áno, aj také kedysi boli, milé deti :-)
A nadávam si ešte ďalších pár hodín, lebo aj keď sa vrátim na svoje sedadlo, nádherný výhľad trvá. Vidím pod sebou zelené lesy, potom savany... Na monitore pred sebou sledujem, kadiaľ práve letíme a tajím dych. Ani to neviem opísať, to sa dá len zažiť. Mám z toho takmer rovnaký zážitok ako z výstupu na Mt. Kenya. Je úplne bezoblačné počasie, takže aj z tej obrovskej výšky vidím až na zem. Skoro na celú Zem. Je to akoby som letela nad zemepisným atlasom. Pred Sudánom sa dolu menia farby, zo zelenej na žltú a hnedú, letíme nad púšťou. Rozoznávam oázy, aj akési priehrady. Krásne vidno, ako postupuje piesok, naľavo sú svetlozelené políčka, o kúsok ďalej sú to už len obrysy bývalých políčok pod žltým pieskom a ďalej už len piesok, vidno v ňom aj korytá vyschnutých riek. Ďalej na severe vidím nádherne vykreslené pobrežie Stredozemného mora pri Alexandrii, potom sa odbehnem k okienkam napravo mrknúť na Peloponézsky polostrov a vraciam sa späť práve včas, aby som na prvý pohľad spoznala Krétu. Zhora vyzerá presne tak ako na mape :-) Nad Talianskom a Rakúskom obdivujem Alpy, potom je kúsok Čiech, Nemecko a už sa blížia rovné a ploché línie riek a políčok a pristávame v Amsterdame.
O hodinu a zopár minút už sedím v ďalšom lietadle a mierim do Viedne. Tu na mňa doľahne poriadna únava. Zatvárajú sa mi oči a klepem sa zimou, tentoraz to nie je žiadna bezdôvodná triaška, v lietadle je zima, pýtam si deku rovnako ako ďalší cestujúci. Vo Viedni pristávam okolo štvrť na osem večer. Autobus mi ide o 20:30. Hovorím si, že by bolo fajn, keby som stihla ten o 19:30, ale nie som ešte ani pri batožinovom páse. Kráčam tam pomaly, lebo mi je fakt už dosť zle, stále zima a zatvárajú sa mi oči. No a na páse sa už vyvaľuje prvá batožina, môj ruksak! Akoby do mňa vstúpili nové sily, beriem vozík, hádžem naň ruksak ťažký ako krava, lebo som doňho zbalila všetky nakúpené suveníry, aby ich chalani nemuseli niesť do Ugandy a späť do Kene a trielim von.
Prechádzam cez colný priestor, kde nás pri príchode z Číny odchytil colník v civile, lebo napriek tomu, že sme mali zelené batožinové lístky na ruksakoch, šli sme východom pre biele, pretože sme netušili, čo to znamená, ale teraz nič. Ešte sa pristavujem pri týpkovi, ale on mi len kývne rukou, že mám ísť ďalej. Vychádzam teda do haly a snažím sa rozpamätať, pri ktorom východe je zastávka našich busov. Je 19:29. V kancelárii dopravcu mi zavreli dvere pred nosom. Pohľadom prosíkam, tak ich chlapík zase otvára a ja sa pýtam, či mi môže prehodiť lístok na teraz, ak bus ešte neodišiel. Prikývne, o chvíľu mi podáva lístok a ja trielim von. Oproti cez cestu už z nástupišťa pomaly vychádza autobus s nápisom Bratislava. Mávam rukami, bus zastane a zacúva naspäť, mne sa pri schádzaní z obrubníka skydne ruksak na zem, dvíham ho a teperím sa k autobusu, šofér mi nakladá ruksak, ja zaňho platím, odsúvam vozík a ani ma netrápi, že v ňom nechávam 50 centov a sadám si dozadu v autobuse.
Až teraz si vydýchnem. Je to ohromná úľava, že sa nemusím hodinu ponevierať po chladnom letisku, ale už idem domov v teplučkom, tmavom autobuse. Chcem volať domov, že žijem, ale nikto mi nedvíha, tak posielam SMSku, vypínam mobil a zaspávam s myšlienkou, že v Bratislave si vezmem taxík, ani za svet nejdem domov MHD s 2 prestupmi. Našťastie pred autobusovou stanicou je billboard s reklamou na taxislužbu, volám si taxík a ten ma za veľmi príjemnú cenu 5 eur dovezie domov a vodič mi ešte aj ten ťažký a nenositeľný ruksak (lebo je zafóliovaný aj s popruhmi) odnesie až k domu. Z posledných síl ho trepem do bytu, vyzúvam sa a padám na gauč šťastná ako blcha. Som domaaaaa.
Bilancia: mínus 50 centov vo vozíku na letisku a hnusne veľký herpes, čo sa mi začal robiť v lietadle z Nairobi. Na druhej strane sú neuveriteľné, nádherné, úžasné zážitky a spomienky, a to, že sme všetko zváldli bez akýchkoľvek zdravotných alebo logistických problémov. Pánabeka, ja som vyliezla na taký vysoký kopec! :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára