Na skok do Kene/1

Afrika bola môj sen odmalička a vždy po dočítaní nejakej knihy o Afrike som si predstavovala si, aké to bude, keď tam pôjdem. Po poslednej stránke knihy o cestách Zikmunda a Hanzelku som snívala o objavovaní miest, na ktorých ešte nikto nebol. Počas čítania kníh o odvážnych ženách, ktoré sa vybrali skúmať gorily alebo riadiť kávové plantáže, som sa videla v džípe niekde uprostred savany, neďaleko sa pasú zebry a žirafy a ja som nahodená v slušivom safari oblečku s klobúčikom na hlave. Prvýkrát som sa na brehoch Afriky konečne ocitla v roku 2003, ale to bolo len také obliznutie šľahačky na torte jedným prstom – dovolenka v Tunisku. Teraz som konečne ochutnala aj plnku. Keňu. Síce to bolo strašne krátke, ale o to intenzívnejšie.

..OD FLÁMSKYCH MAJSTROV K SLONÍM LAJNÁM.. 

Deň prvý - piatok 16. september 2011

Na letisku vo Schwechate sa stretávame s druhou časťou našej partie, s Romanom a Murom. Potom trošku maturujeme pri samoobslužných automatoch na check-in. Normálne pri prepážke sa už odbaviť nedá, letuška nás posiela preč, máme sa vrátiť s vytlačenými palubnými vstupenkami a odovzdať batožinu. "To nemôže byť zložité!" vyhlásim a idem sa do toho pustiť. Zadám číslo e-letenky, dostanem sa po prvé meno a mašinka zdochne, na displeji sa ukáže, že "out of order", či také čosi. Ideme vedľa. Tam sa dostaneme už skoro po tlač lístkov a opäť stroj umiera. Skrátim to. "Pokazili" sme aj tretí stroj a až štvrtý nám vytlačil palubné vstupenky. Po vypľutí poslednej zdochol aj tento automat. Radšej sa vzdaľujeme a ideme odovzdať batožinu. Trošku mi tu pri všetkej rakúskej strojenosti a presných procedúrach chýba ten milý chaos na nepálskych letiskách, napríklad v Lukle sme sa všetci postupne odvážili na batožinovej váhe. Tu by to asi tak s humorom nebrali, keby som sa postavila na batožinovú váhu :-).
Z Viedne odlietame o 14:30 a o dve hodiny už bacneme na letisko Schiphol v Amsterdame. Doslova "bacneme", lebo pilot sa s tým neprple a pošle lietadlo na zem dosť tvrdo, tuším si aj podskočíme. Amsterdam vyzerá z výšky zvláštne. Je to úplne iná krajina, ako keď letíme nad Slovenskom, Rakúskom alebo Nemeckom. Je to fakt placka, rovina široko-ďaleko, riečky a kanály sú rovné ako podľa pravítka a takmer bez brehov, až po vrch naplnené vodou. Zdá sa, že stačí, aby sa Zem trochu pomrvila a voda sa povylieva na okolité pozemky. Pristávacia dráha vedie ponad diaľnicu, je to dosť zvláštny pocit vidieť autá pod lietadlom.

--Zábavný park Schiphol
Vchádzame na letisko a žartujeme, že ďalší let máme o 5 hodín, že to stíhame len tak-tak. Nakoniec to skoro aj bolo len tak-tak. Schiphol je úžasné letisko. Odkedy som tu bola naposledy (pred 4 rokmi), pribudlo tam veľa vecí a tých 5 hodín sme sa tam vôbec nenudili. Najprv sme si dali predražené hambáče v Burger Kingu, potom sme sa trochu flákali po obchodoch. Ja som presnorila skoro všetky parfumérie a otestovala toľko vôní, že v Keni som to na sebe cítila ešte na tretí deň a chalani vošli do každého obchodu s hodinkami a do obchodov s elektronikou. Tam som sa ani ja nenudila, všetko sa dalo vyskúšať, hrala som sa s tabletmi a foťákmi, no najlepšie bolo vystavené 3D Nintendo, kde sme sa zahrali všetci. Na jednom bola nejaká bojová lietadlová hra a na druhom 3D trpaslík, čo chodil po 3D lese a zostreľoval tam 3D čosi, princíp som nepochopila, ale zabavili sme sa tam dobre.
Aj ďalšie obchodíky boli zaujímavé, celé je to tam pekne urobené a vyzdobené, každých asi 100 metrov je stánok s tulipánmi aj s cibuľkami na zasadenie a vytvára to tam výbornú atmosféru.
Potom sme sa zastavili v "parku", čo je tichá oddychová zóna s kvetinami a stromami, umelými aj živými, na zemi umelý trávnik a ležadlá aj vaky na vyvaľovanie sa. Znie tam štebot vtákov, v druhej časti zasa žblnkotanie vody. Dá sa odtiaľ vyjsť na terasu, ktorá je tiež plná rastlín a z lavičiek sa dajú pozorovať pristávajúce a vzlietajúce lietadlá. Vydržala by som tam aj dve hodiny. No my sme pokračovali ďalej k nášmu Gate F, čiže sme vlastne prechádzali celým letiskom.
Ďalšiu zastávku sme si dali v Rijksmuseum, kde majú vystavené originály flámskych maliarov. Aktuálnu výstavu tvorilo 9 portrétov zámožných dám, modeliek zlatého veku - 17. storočia. Dámy tej doby chceli vyzerať čo najlepšie, obzvlášť, ak mali byť zvečnené na obraze, dali si preto na seba najhonosnejšie oblečenie a najlepšie šperky. A majstri si dali záležať, aby ich podobu čo najvernejšie zachytili, niektoré brošne a prstene vyzerali úplne ako "živé". Fakt nádherná zbierka starých obrazov to bola a opäť krásna, tichá oáza uprostred rušného letiska. Hneď vedľa je knižnica - police s knihami, ktorúkoľvek si môžete vybrať, posadiť sa a skrátiť si čakanie. Pár metrov odtiaľ sa dala absolvovať dokonca masáž nôh. Ani by som nepovedala, že obyčajnému letisku venujem toľkoto priestoru, ale fakt to tam bolo super. K nášmu gejtu sme dorazili práve v čase, ktorý sme mali napísaný na lístku.

--Dve vodky, prosím
Z Amsterdamu odlietame o 21:15. Počas večere sa snažím vybrať si niečo z ponuky filmov, ale nič ma neupúta na dlhšie ako pár minút, až nakoniec nájdem to pravé. Rado sa pozrie na monitor predo mnou a vyprskne. Jerry tam akurát mláti Toma. No a čo, pre mňa je to fajn relax, na dlhý film som už aj dosť unavená, najem sa a idem spať. Predtým ale ešte zo seba urobím alkoholika. Uvedomili sme si totiž, že sme si zabudli pribaliť "tekutú vnútornú dezinfekciu", a tak od okoloidúceho uja letušiaka objednávam vodku a dúfam, že mi dá celú tú minifľaštičku a nepreleje mi jej obsah do pohára. Hurá, ani ju neotvoril, celú mi ju dal. Keď prechádza okolo druhýkrát, pýtam si ďalšiu a ukazujem pritom na Rada, že to je preňho. Letuch sa uškrnie a podá mi ďalšiu vodku. Keď o hodinu znovu ponúka nápoje, vypýtam si colu a on na to, že či aj vodku. Chalani sa rehocú a ja sa hanbím. Ale dve fľaštičky máme zbalené, môžeme v Keni pred jedlom "dezinfikovať" :-) Ja zase chytím záchvat smiechu, keď si Rado začne v polospánku šteľovať opierku hlavy, ktorá sa dá vysunúť vyššie a ťahá ju tak vysoko, až mu vystrelí hore a pristane v lone za ním spiacej ženy. Byť na jej mieste, tak mi musia volať prvú pomoc asi.

Deň druhý - sobota 17. september 2011

V Nairobi pristávame ráno okolo pol siedmej. Absolvujeme vypisovanie žiadosti o víza a ja vyťahujem nachystané fotky. No ale Keňa je moderná, žiadne fotky netreba, len sa kuknem do takej minikamerky na pulte a už majú moju fotku v systéme. Pred letiskom chvíľu čakáme na dohodnutý odvoz a už sa vezieme ulicami Nairobi. Jazdí sa tu po ľavej strane a celkom rýchlo a chaoticky, ale každý vie, čo robí. Zoznámime sa s naším sprievodcom Danielom a presadáme do mikrobusu, aké tu jazdia všade. Volajú ich matatu a cestuje nimi toľko ľudí, koľko sa tam podarí narvať. Naše matatu má vpredu vyloženú tabuľku Private, čo je fajn, už k nám nikto nepristúpi :-).
Daniel je zodpovedný, pred nastúpením do auta sme si najprv prešli, či každý má teplé veci, nepremokavé veci, krém a že karimatky máme nechať tu, nebudeme ich potrebovať. To sa mi veľmi nezdá, radšej by som nocovala na svojej karimatke ako na nejakej "erárnej". No ale prispôsobím sa väčšine. Daniel má so sebou čierny zošit s tvrdými doskami a usilovne si doňho niečo zapisuje. Vyzerá dôležito ako naši pionierski vedúci v tábore, keď nás brali na výlet do Tatier.
Cestou sa ešte zastavujeme v nákupnom centre The Village Market v štvrti Gigiri. Je ohradené a cez bránu smú iba turisti, cudzinci a bohatší obyvatelia, čiže je to tam veľmi pekné a bezpečné. Postavili to akoby v štýle afrického trhu, kde pomedzi obchodíky tečú rieky a malé vodopády, je tu množstvo stromov a kvetín, medzi nimi kovové sošky. Je to miesto určené hlavne pre diplomatov a expatov, ktorí žijú v tejto časti, radi sem ale chodia aj turisti. Meníme peniaze, nakúpime si nejaké jedlo a pitie na cestu a vyrážame. Smer Naro Moru.



--Pozorné sledovanie života v Keni
Je to asi 130 km, čo prejdeme za 3,5 hodiny aj so zastávkou pri druhej najväčšej ananásovej plantáži na svete. Patrí spoločnosti Del Monte, ktorá ananásy pestuje na ploche 22 km2 a zamestnáva okolo 6 000 ľudí. Jeden kúpený ananás si lúpeme rovno pred predajnou búdou na stole, je úžasne šťavnatý, nie príliš sladký, tak akurát, mňam.
Pokračujeme v ceste a začína sa trochu prejavovať dlhá cesta, ktorú máme za sebou a málo spánku. Kolísanie auta nás uspáva, a neprekáža ani natriasanie na miestami rozbitej ceste, ani občasné podskočenie na retardéroch na ceste, ktoré tu sú úplne špeciálne - neoznačené vyvýšeniny na ceste vo farbe asfaltu, čiže úplne neviditeľné, až kým nie ste celkom blízko. Nechcem si predstaviť ísť tadiaľto v noci so šoférom, ktorý cestu so všetkými jej nástrahami dokonale nepozná.
Jeden po druhom postupne privierame oči, jediný Rado nedokáže v aute spať a radšej si nás fotí, aby mohol potom všetkým ukazovať, ako sme mali v paži celú Keňu, čo nám ubiehala za oknom.
Pred 14: prichádzame do Naro Moru. Šofér sa niekde zašije a kým naňho čakáme, stíhame absolvovať cikpauzu na miestnej pumpe, nakúpiť si pitie a čokoládky a poniektorí aj colu. To si ja nechávam ako odmenu až po návrate. Už sa z toho stáva tradícia, v Nepále sme sa odmeňovali fantou, ktorá tam chutila úplne inak ako tá naša, bola fakt pomarančová, bez nejakých čudesných umelých pachutí. Tu skúsim asi sprite. Uvidím, či vôbec bude za čo sa odmeňovať, možno ani nevyleziem až hore.
Pokračujeme v ceste. Krátko za Naro Moru odbočujeme doprava na blatisto-kamenistú cestičku. Čakám, že každú chvíľu budeme vystupovať a ďalej pokračovať pešo, ale nie, nadskakujúce autíčko nás statočne vezie ďalej a my v ňom tiež statočne nadskakujeme a držíme sa, aby sme si hlavy nepoudierali o strechu. Popri ceste vedie úzky chodník, ktorým kráčajú domorodci smerom do aj od Naro Moru. Väčšina žien je celkom pekne oblečená, niektoré skôr tradičnejšie, ale ďalšie majú na sebe kostýmy žiarivých farieb. Nechápem, ako ich môžu mať také čisté v tomto prašnom a blatistom prostredí. Míňame farmy alebo čo to je, domy obkolesené záhradkami a stromami. Popri ceste vidíme akési vidiecke "nákupné centrá" - rad niekoľkých búd postavených tesne pri sebe, v jednej je obchodík s potravinami, vedľa je mäsiarstvo, ďalšia nesie honosný nápis poliklinika, ale tvorí ju len jedna miestnosť, vedľa je lekáreň. Všetky nápisy sú aj v angličtine, tá je tu druhým úradným jazykom, čo je fajn, lebo sa tu turista všade ľahko dorozumie, na rozdiel napríklad od susednej Tanzánie.


--Dážď, blato, lajná - nádherná dovolenka :-)
Po polhodine sa natriasanie končí, prichádzame k bráne do Národného parku Mt. Kenya. Daniel s Romanom idú vybavovať platby za vstup do parku; tri dni stoja 150 dolárov, každý ďalší deň 55. Dňom sa myslí 24 hodín za sebou, nie kalendárny deň, čiže prvý deň nám uplynie až zajtra o tretej, čo je fajn, lebo takto nám stačí trojdňové povolenie, aj keď park opustíme až v stredu. Pri aute si už chystajú ruksaky a balia nakúpené potraviny naši nosiči, je ich sedem, ale Daniel nám ich nijako zvlášť nepredstavil. Vlastne celý čas tvoria takú nenápadnú časť nášho tímu, ale veľmi príjemnú, keďže som bola pripravená na to, že ruksak so všetkým, čo mám zbalené na 6 dní, si ponesiem sama a pribudnú ešte potraviny. Toto bola veľmi príjemná správa, že môj ruksak mi niekto odnesie a aj o jedlo na celý čas bude postarané. Hneď sa mi kráča ľahšie :-).
Ešte rýchle foto pri bráne a vstupujeme do národného parku. Čaká nás 10 kilometrov do kempu vo výške 3 050 m, kde dnes prespíme. Krátko po prekročení brány začína pršať. Našťastie tak normálne, nie je to žiadny tropický lejak, no príjemná hlinená cestička sa po pár minútach mení na hnusné, mazľavé blato. Najprv kráčame opatrne a hľadáme suchšie a pevnejšie miesta, preskakujeme na trávnatý breh, no časom je nám to jedno a zabárame sa celkom hlboko. Pozor si dávame jedine na slonie a byvolie lajná, ktorých je na ceste celkom dosť. Všímam si ich, až keď nás na ne Daniel upozorní a odvtedy jastrím po okolí, či neuvidím naozajstného živého slona v jeho prirodzenom prostredí. Ale nie, aj keď niektoré voňajúce stopy vyzerajú byť celkom čerstvé, slona tak ľahko neuvidím, ľuďom sa vraj vyhýbajú. Roman nás upozorňuje, že nesmieme stúpiť do slonieho lajna, lebo ho tým trošku naštveme, keď to zistí. Slona, nie Romana. Že vraj je takto slon schopný ísť za narušiteľom aj niekoľko kilometrov, aby sa pomstil. Tak si dávame veľký pozor. Daniel ukazuje na orla, ktorý sedí na najvyššom konári vysokého stromu. Bola by to pekná fotka, keby to nebolo proti slnku. Vedľa orla sú také podivné útvary, vraj sú to stromové mraveniská. Orol mravce vynesie na strom a tie si tam postavia domček.
--Kemp pod meteorologickou stanicou 
Po troch hodinách čvachtania sa v blate prichádzame do kempu Met Station Lodge. Tu prichádza ďalšie príjemné prekvapko, nebudeme spať v stanoch, ako som si myslela, ale v chatkách! Na posteliach! Preto mi nebolo treba tú karimatku. Chatky sú celkom veľké, asi pre 10 ľudí, okrem poschodových postelí je tu veľký stôl, stoličky, drevená lavica a kozub. V kozube však nikto nezakúri, drevo je tu celkom luxusný tovar, nosí sa zdola, tu v parku sa nič nerúbe. Je tu teda trochu chladno, ale lepšie ako v stane, máme dosť miesta na zloženie ruksakov, prezlečenie sa do suchých vecí a rozvešanie tých mokrých. Len nič nesmieme nechávať pred chatkou, lebo tam už striehnu chamtivé opice guerézy a nepohrdnú nohavicami, topánkami ani plným ruksakom.
Máme za sebou prvý deň v Mt. Kenya National Park a zatiaľ je nám super. Sme unavení, ale tak príjemne, nie je to fyzické vyčerpanie. Na oslavu si otvárame naše lietadlové vodky a krátko nato nám naši nosiči začnú nosiť večeru, ktorú medzitým stihli uvariť vo vedľajšej menšej chatke, určenej na varenie. A to je teda večera! Najprv zeleninová polievka, veľmi dobrá a sýta a potom dusené mäso, poriadny kopec zemiakovej kaše a nejaká chrumkavá dusená zelenina. Ja mám namiesto mäsa rybu, lebo som vopred Danielovi nahlásila, že mäso si neprosím :-). Je to všetko pekne naaranžované, riad je síce plastový, ale taký pekný kvetinkový, ako na pikniku. Jedlo je veľmi chutné, cítim tam koriander a cesnak a pripomína mi to tu trošku Nepál. K jedlu sme dostali aj plnú termosku horúceho čaju a potom nám ešte prinesú tanier s banánmi a čerstvými marakujami, tie jem prvýkrát. Ani sa mi neprisnilo, že tu budeme mať taký servis, hneď nám je všetkým omnoho lepšie, aj vonku prestalo pršať. Prichádza Daniel a odsúhlasíme si plán na zajtra - vyraziť okolo siedmej, aby sme sa bez náhlenia dostali do štvrtej poobede do kempu nad 4 000 metrov. Trošku zanedbáme hygienu, namiesto zubnej kefky požujeme žuvky a zipsujeme sa do spacákov. O chvíľku už všetci pochrapkávame.
... pokračuje 2. časťou

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára