Na skok do Kene/2

..SKOROSLONY, BRATRANEC IT A ĎALŠÍCH 1 000 METROV..

Deň tretí - nedeľa 18. september 2011

Napriek tomu, že poniektorí chalani (môj nie :-)) v noci fajne pílili drevo, spala som veľmi tvrdo a cítim sa oddýchnutá. V chatke je asi 10 °C, čo je celkom slušné, nemrzneme. Vstávame o šiestej, vonku už svieti slnko. Moje topánky sú stále mokré, putujú teda do ruksaku a dávam si náhradné, pevnejšie a nepremokavejšie. Aj nohavice nechávam v ruksaku a na spodné gate, v ktorých som spala, si naťahujem nepremokavé nohavice, znovu to vyzerá na dážď.

--Cesta rozprávkovým lesom
Raňajky sú rovnako skvostné ako včerajšia večera. Najprv nejaká sladká kaša, akoby ovsená, taká redšia, ale je horúca a sýta, celkom dobrá na chladné ráno, ale keďže vidím, že vedľa na tanieri ma už čaká omeleta a toasty, ani ju nedojem. Nie som milovník sladkých raňajok. Chalani majú na tanieri aj nejakú miniklobásku, ja mám omeletu navyše :-). Skúšame aj instantnú čokoládu, čo sme dostali na stôl, ale po zaliatí horúcou vodou je nejaká... vodnatá. Jej chuť nezlepší ani riadna dávka cukru, tak to vzdávame, chcelo by to mlieko, to sme ale dnes nevyfasovali.
Balíme ruksaky, odovzdávame ich nosičom, dokonca už aj Rado, ktorý včera strúhal formu a niesol si svoj batoh sám (o dve hodiny si ho však berie naspäť, keď zisťuje, že ráno mu nebolo zle z výšky, ale z večerných minivodiek :-)). Trošku sa cítim ako biely vykorisťovateľ, oproti Nepálu tu máme full service, ale na druhej strane dávame tým ľuďom prácu, a to je asi to, čo potrebujú viac ako nejakú ľútosť. Vyrážame do krásneho slnečného rána, zatiaľ neprší. Prvá časť cesty je betónová a asi po polhodine prichádzame k budove meteorologickej stanice, podľa ktorej sa táto oblasť volá Met Station. Máme za sebou prvé stúpanie, zatiaľ je to pohodička, dýcha sa nám fajn. Obdivujeme žiarivooranžové kvety popri ceste.
Les, ktorým kráčame, je stále hlbší a tmavší. Slnko prenikajúce pomedzi stromy vytvára zvláštnu atmosféru, akoby sme boli v rozprávkovom lese. Nachádzame sa v druhom z piatich podnebných pásem, ktorými v NP Mt. Kenya prejdeme. Je to vysokohorský dažďový les, pod ním bolo pásmo bambusov. Niektoré boli fakt nádherné, vysoké, s hrubými kmeňmi, bambus tu dokáže vyrásť až do výšky 20 metrov. Keby sa dalo, tak si pár kmeňov - odlomených a vyschnutých - vezmeme domov. Rozprávkový les je miestami až pralesovsky hustý, prekračujeme korene trčiace zo zeme, niekde vo výške nad nami škriekajú nejaké vtáky a cestička sa nám občas stráca. No Daniel nás spoľahlivo vedie správnym smerom, stále nahor.




















--Obed v tráve
Les sa pred nami otvára a vedie nás na lúku, kde už oddychuje zopár anglicky a nemecky hovoriacich turistov. Je mi divné, prečo skoro všetci stoja. Prídem bližšie a pochopím. Zem je mokrá, zdiaľky to síce vyzerá ako mäkká lúka s trčiacimi trsmi vysokej trávy, ale je to tu ako močarina, hlavne po tom včerajšom daždi. Prichádzame do zóny vresov. Kráčame dosť dlho do kopca a otvárajú sa nám síce krásne výhľady, odkedy sme vyšli z lesa, ale chodenie po tej močarine je utrpenie. Daniel nás učí, ako máme vyhľadávať pevné trsy trávy, ktorých stred je relatívne suchý a vedie nás miestami, kde ich je viac, no aj tak máme po chvíľke komplet mokré a zablatené topánky. Moje sú zvnútra zatiaľ suché, som zvedavá, keby sa ich odolnosť zlomí. Neďaleko pred sebou vidím vrchol kopca, po ktorom kráčame, ale ide to strašne pomaly. Aby sme sa vyhli tých najmokrejším miestam, vedie nás Daniel bokom, síce suchšou, ale dlhšou cestou. Je to otravné. Som zvedavá, čo bude za kopcom. Počas krátkej prestávky fasujeme krabičkové džúsy a sáčky s nejakou podivnou zmesou čohosi.
Za kopcom je ďalší kopec, ale pred ním si dávame obedňajšiu pauzu. Nosiči si rozkladajú poľnú kuchyňu v závetrí veľkej skaly a my sa vyvaľujeme na slnku, na mäkučkej a už suchej tráve. Rado odbieha k neďalekému zhluku skál fotiť damany. To sú také zvláštne zvieratká, vyzerajú ako prerastené svište, sú veľké asi ako mačky. Daman skalný (Procavia capensis), v angličtine ho volajú hyrax, je napriek svojmu výzoru hlodavca príbuzný skôr s kopytníkmi, dokonca jeho najbližšími príbuznými sú slony a lamantíny (morské kravy). Istá podobnosť so slonmi by tu bola, damanom stále dorastajú vrchné rezáky, ktoré vyzerajú ako malé kly. Žijú v skupinách 10-80 kúskov a radi sa k sebe túlia, prípadne vyhrievajú na slnku, pretože majú slabo vyvinutú termoreguláciu. Najprv sú plaché, ale keď zistia, že im nehrozí nebezpečenstvo, promenádujú sa blízko ľudí a pózujú fotografom.
Obed je pripravený. Nosiči sú fakt šikovní, do trávy ku skale nám na deku pekne naservírovali misky s horúcou polievkou, vedľa položili chlieb, taniere s plátkami šunky a syra, nakrájané paradajky a mrkvu. Polievka je vrecúšková, napriek tomu veľmi dobrá, silný vývar s rezancami, trošku štipľavá, dodala nám nové sily na pokračovanie v ceste.
Otvárame si aj nafasované sáčky a najprv nedôverčivo ochutnávame. Podľa nálepky na obale je to zmes arašidov, ryžových čipsov, zeleného a žltého druhu šošovice, kúskov zemiakov, hrášku a ryžových burizonov, všetko opražené na slnečnicovom oleji a okorenené. Je to slané a štipľavé a celkom dobré. Volá sa to Chevda, čo je indický snack, tu v Keni je vlastne veľa indicko šmrncnutých vecí, aj v lietadle bolo jedno z jedál na výber kuracie karí.

--Štvrté vegetačné pásmo
Po ľahkom ale dobrom obede chvíľu trvá, kým sa dostaneme do prevádzkovej teploty a znovu sa rozhýbeme. Daniel ukazuje na nie veľmi vzdialený vrchol kopca, ktorý je pred nami a hovorí, že potom už to bude ľahké. Naozaj, asi trištvrte hodinu šliapeme do kopca, po príjemnom chodníčku medzi vysokými lobéliami a seneciami. Kým pozerám pod nohy, zdá sa mi, akoby som kráčala po tatranskom chodníku. Keď sa ale rozhliadnem, pre nás netradičné tvary rastlín ma hneď vrátia naspäť do Kene. Síce sa tu dookola opakujú len asi tri druhy rastlín, v prízemných aj stromových variantoch, ale je to veľmi pekné a ako tak teraz pozerám na fotky, aj fotogenické. Okolo nás sa dvíha opar a naša fantázia vidí v rastlinách všetko možné: našli sme zhrbeného človeka a dokonca sa objavil aj bratranec It z rodiny Addamsovcov :-)
Pomaly sme hore na kopci, už toho pred sebou veľa nemáme, čas je dobrý, nemusíme sa ponáhľať. Ani sa to veľmi nedá, sme nad 4 000 m nad morom, dych už nestíha tak, ako o tisíc metrov nižšie. Pozerám pred seba a vidím, že teraz to bude príjemná prechádzka viac-menej po rovinke. Naša skupinka sa trochu rozdeľuje, niektorí nabrali rýchle tempo a sú vpredu, Radko fotí všetky tieto nádherné fotky, takže zaostáva aj s Danielom vzadu a ja som niekde medzi nimi. Začína fúkať studený vietor, vetrovku mám už dávno na sebe a pridávam aj trekový klobúčik na hlavu, kúpila som si ho pár dní pred odchodom a nemali inú ako červenú farbu, cítim sa ako červená čiapočka, ale všetci mi ho závidia :-). Hlavne, že mi nefúka na uši. Mt. Kenya občas vykukne spomedzi mrakov a ja rozmýšľam, na ktorý z tých vrcholov, čo vidím, sa budem zajtra štverať.
Vrcholy Mt. Kenya pred nami.
Dole prekročíme rieku a privíta nás pásmo alpínskych lúk.












--S damanmi medzi skalami
Ja som červená, predo mnou Samo
v oranžovom a Radko to celé fotí.
Rieku prekračujem sama, ostatní sú ďaleko predo mnou alebo za mnou. Vysoké rastliny miznú, ocitám sa v zóne alpínskych lúk. Podložie je tu mäkké, kráča sa mi ako po koberci v obývačke. Kúsok predo mnou vidím ďalší kopec a za ním už tuším cieľ dnešného dňa. Je to skôr iba malý kopček, taká čerešnička na záver, aby som tam nedorazila s pocitom, že dnes to nebolo až také náročné. A vlastne ani nebolo, až na to otravné plahočenie sa v tých mokradiach. Už som hore a predo mnou je ubytovňa Teleki Lodge, 4 300 m n. m. Je omnoho väčšia, ako som čakala. Chalani sú už vyvalení pred ňou, na mäkulinkom machu v skalách, vyhrievajú sa na slnku. Mne je nejako chladno, nechávam si na sebe vetrovku, aj klobúk, tentoraz nie ako ochranu pred vetrom, ale pred vysokohorských slnkom. 
Idem si pozrieť ubytovňu. Tá bola kedysi menšia, ale neskôr k nej pristavili ďalšiu časť. V nej sú teraz dve veľké spálne, každá má asi 20 - 25 lôžok na dvoch poschodiach a dlhú chodbu, na ktorej sú stoly a lavice. Stoly majú vrchnú dosku obloženú plechom, aby sa na nich dali postaviť variče. V pôvodnej časti je nocľaháreň pre nosičov a ich kuchynka.











Pol hodinu po mne prichádzajú aj Daniel s Radom a všetci si teraz spokojne polihávame na slniečku a vyhrievame sa. Zvedavé damany nás chodia okukovať. Je tu nádherne. Nad hlavou slnko, ktoré nás príjemne zohrieva, v ruke teplý čaj, pod nami mäkký mach a pred nami vrcholy Mt. Kenya, kam sa vyberieme v noci. Radšej na to ani nemyslím, už som nejako zmierená s tým, že tam možno nevyleziem, že ostanem niekde tesne pod vrcholom, ako sa mi už niekoľkokrát stalo. Na druhej strane ale zatiaľ na takéto pesimistické vyhliadky nemám dôvod, lebo sa cítim fajn, rovnako ako všetci. Deň to bol namáhavý, ale nepociťujeme žiadne vážnejšie príznaky výšky, čo sme sa trochu obávali, keďže ideme hore skoro bez aklimatizácie. Na mňa občas doľahne malátnosť a začína ma pobolievať hlava, ale iba veľmi jemne, prehltnutie ružovej tabletky zatiaľ odkladám. Iné lieky na výškovú chorobu sme nebrali, lebo sme nezohnali :-).

--Večierka o siedmej
Pomaly sa zliezame dovnútra, strategicky si vyberáme lôžka čo najďalej od chrápajúcich členov a čakáme na večeru. Dnes je opäť úžasná. Vychutnávam si skvelú polievku (o ktorej sa neskôr od Daniela dozvedám, že bola tekvicová a mám už aj recept :-)), potom máme cestoviny so zeleninou a tie sú tiež výborné. Na záver už tradične ovocie, tentoraz banány, melón a marakuja.
Prichádza Daniel a preberáme si plány na výstup. Budeme vstávať okolo jednej v noci, dáme si ľahké raňajky, iba keksy a čaj, máme si na seba obliecť všetko oblečenie, čo máme a o druhej vyrazíme, aby sme stihli byť hore na východ slnka o pol siedmej. Vyzerá to všetko tak ľahko a pohodovo, no znovu ma chytajú obavy. A trochu sa opäť hlási bolesť hlavy, slabá a vo vlnách, chvíľku mi v hlave duní a chvíľku necítim nič, je mi fajn. Tabletka teda zatiaľ ostáva v ruksaku. Pomaly dojedáme, k tomu nám hrá hlasné disko 90. rokov, ktoré si púšťajú vedľa sediaci Briti. Asi ich nenaučili, ako sa majú správať v horách, našťastie Nemci, ktorých máme pri stole z druhej strany, ich poprosia, aby to dali tichšie.
Pomaly je čas zaliezť do pelechu, tak si chystáme všetko potrebné na cestu, aby sme ráno ostatných v izbe nebudili (dvaja starší Nemci chcú vstávať až o pol tretej) a zaspávame. Teda snažíme sa... ale o tom viac v poslednej časti.
... pokračuje 3. časťou

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára