..NEDEĽA 26. 12. 2010 / Deň 4 - Everestovský..
Cesta sa začína podobne ako včera, kamenný chodník stále stúpa a klesá. Okoloidúci zdravia slovami "Merry Christmas!" Prejdeme cez most a potom ešte cez jeden - posledný pred prudkým stúpaním. Tento most je super, akoby sme prechádzali ponad nekonečnú priepasť, keď sa pozerám na okolité hory. A už je to tu. Kamenné schody vedú kamsi do neba, stúpame, stále stúpame, po čase sa cesta začne kľukatiť a stále ideme do kopca a ja už za každou zákrutou čakám koniec, ktorým je pre mňa akýsi múrik (mám naštudované vopred z bedekra), pri ktorom obvykle odpočívajú nosiči a znamená, že ten horší úsek cesty máme za sebou. Jo, a mimochodom, prvýkrát odtiaľ vidno Everest.
--Mandarínková pauza
Často pijeme a ja stúpam naozaj pomaličky, zaostávam, lebo sa nechcem príliš zadýchať, aby som nemala potom problémy (aj to mám vopred naštudované, výšková choroba je sviňa :-)). To by som svojim súpútnikom potom spôsobila väčšie problémy ako tým, že teraz zaostávam. Chlapci predo mnou zrazu čosi kričia. Hurá, ešte jedna zákruta a som tam! Pri múriku sedí žena s dvomi deťmi a ponúka mandarínky. A pred nami, v celej svojej nádhere, jediný s oblakom nad sebou, si pofajčieva vrchol najvyššej hory sveta. Oddychujem, fotíme sa, ja spráskam Mätu prinesenú z Bratislavy. Som hladná, čo je dobré znamenie, lebo nechutenstvo je jedným z príznakov výškovej choroby.
Pokračujeme ďalej. Stále síce stúpame, už to ale nie je také strmé ako prvá časť, nájdu sa aj rovné úseky. V diaľke pred nami vidno kopec s množstvom domov a domčekov, sú roztrúsené po celom vrcholku kopca, dúfam, že je to už Namche. Je. Blízko pred nami vidíme prvý dom a za zákrutou sa objavujú ďalšie a ďalšie. Vchádzame do akejsi "vesničky střediskovej" celej tejto oblasti. Nakoniec tá druhá časť cesty nebola až taká hrozná, dalo sa to prežiť. No ale teraz ešte hľadáme ubytko, ktorí by sa nám páčilo, aj s normálnejšími cenami, a to znamená ďalšie stúpanie. Medzi dolným a horným koncom Namche je totiž rozdiel asi 100 výškových metrov a tak takmer všetky uličky sú vlastne strmé schodiská. Našli sme so Samkom príjemný hotel Tibet (včera Mini Tibet, zajtra bude Big Tibet?), vraciame sa po ruksaky, ktoré zatiaľ stráži Rado a ja posledné schodíky k hotelu prekonávam s vyplazeným jazykom, opierajúc sa o paličky.
--Tour de Namche
Dostávame dve pekné izby otočené smerom k zapadajúcemu slnku, sú úžasne vyhriate. Dávame si neskorší obed, Samo prvýkrát skúša národné jedlo dal bhat, chutí mu. Ja si dávam zeleninovú praženú ryžu a Rado špagety s paradajkovou omáčkou, také skôr na nepálsky spôsob, trochu sladkasté. Po jedle sa flákame po "meste", po obchodoch. Sú tu hlavne obchody so športovým oblečením a vybavením, suveníry, na každom rohu dokonca internet, telefóny, zmenárne, práčovne... Ceny sú tu podobné alebo o niečo nižšie ako v Káthmandú. V uličkách si obyvatelia žijú svoj bežný život. Ženy (často aj chlapi) perú pri centrálnych vodovodoch, inde si dievčatko umýva svoje dlhé, čierne vlasy v lavóre priamo na ulici, chlapi stavajú neďaleko od nás ďalšiu ubytovňu, lebo turistov každý rok pribúda. Namche má vlastnú vodnú elektráreň, preto tu nie je problém hocikde si dať dobiť foťák alebo mobil a v izbách sa svieti.
--Večerná pohodička
Z túlania sa po obchodoch sa vraciame poriadne uzimení, keď zapadne slnko, výrazne sa ochladí. Večer stretávame v našom hoteli Japonca, ktorého som si všimla už na letisku v Káthmandú, lebo bol celý v bielom :-). Sedí v jedálni pri piecke a rozpráva sa s ďalšími trekermi. Radko ma asertívne vysiela ťahať z nich rozumy, ale nakoniec si k nim prisadneme všetci. Pri teplej piecke popíjame citrónový čaj, ktorý je zatiaľ všade výborný, debatujeme, chlapci si vyťahujú poker a ja si dopisujem poznámky. Je tu pohodička. Objednávame si ešte pečené zemiaky so zeleninou, jeme ich všetci traja z jedného taniera a zabávame sa na dievčine, ktorá roznáša jedlo a má veselý, prenikavý smiech, neustále sa rehní, aj keď dopletie objednávku, sa rehoce a keď sa za ňou zavrú dvere jedálne, počuť ju sem až z kuchyne.
Ďalší spolusediaci sú starší pár z Holandska, ktorí už majú trek za sebou a sú úplne dočierna opálení. Dávam si záväzok, že oddnes sa začíname natierať päťdesiatkou. Japonec si vyzúva topánky a suší si ich pri piecke. Sťažuje sa, že topánky sú pekelne ťažké, má ich už 20 rokov a keďže ich vyťahuje tak raz za rok, iné ani nepotrebuje. Sú to klasické, kožené, robustné, ťažké turistické topánky, ako naše vibramy. Rado sa vyzúva tiež a strašne mu smrdia topánky.
V jedálni je fakt super, teplučko, jedna stena je obložená drevenými skrinkami, na nich sú mosadzné nádoby, hrnce a kameninové džbány. Popri dlhších stenách sú stoly so stoličkami a lavicami, na ktorých sú mäkké koberce. Pri jednej kratšej stene je vitrína s tovarom na predaj, sú tu sladkosti, nápoje, pohľadnice a knihy, ktoré tu ponechávali trekeri pri ceste späť. Na stene oproti je fotka dalajlámu.
Uvažujeme o nosičovi. Holanďanka mi hovorí, že ak som zvládla cestu sem, zvládnem aj zvyšok bez nosiča. Hovorí, že ona sama nemá dobrú kondičku, išla preto pomaly a zvládla to. Pre istotu sa ale šéfa hotela pýtame na nosiča. Zistí nám to dozajtra.
O deviatej už spíme. V izbe je 13 °C.
Teplota ráno v izbe: 6 °C.
Monjo (2 835) - Namche Bazar (3 440)
Cesta sa začína podobne ako včera, kamenný chodník stále stúpa a klesá. Okoloidúci zdravia slovami "Merry Christmas!" Prejdeme cez most a potom ešte cez jeden - posledný pred prudkým stúpaním. Tento most je super, akoby sme prechádzali ponad nekonečnú priepasť, keď sa pozerám na okolité hory. A už je to tu. Kamenné schody vedú kamsi do neba, stúpame, stále stúpame, po čase sa cesta začne kľukatiť a stále ideme do kopca a ja už za každou zákrutou čakám koniec, ktorým je pre mňa akýsi múrik (mám naštudované vopred z bedekra), pri ktorom obvykle odpočívajú nosiči a znamená, že ten horší úsek cesty máme za sebou. Jo, a mimochodom, prvýkrát odtiaľ vidno Everest.
--Mandarínková pauza
Často pijeme a ja stúpam naozaj pomaličky, zaostávam, lebo sa nechcem príliš zadýchať, aby som nemala potom problémy (aj to mám vopred naštudované, výšková choroba je sviňa :-)). To by som svojim súpútnikom potom spôsobila väčšie problémy ako tým, že teraz zaostávam. Chlapci predo mnou zrazu čosi kričia. Hurá, ešte jedna zákruta a som tam! Pri múriku sedí žena s dvomi deťmi a ponúka mandarínky. A pred nami, v celej svojej nádhere, jediný s oblakom nad sebou, si pofajčieva vrchol najvyššej hory sveta. Oddychujem, fotíme sa, ja spráskam Mätu prinesenú z Bratislavy. Som hladná, čo je dobré znamenie, lebo nechutenstvo je jedným z príznakov výškovej choroby.
Pokračujeme ďalej. Stále síce stúpame, už to ale nie je také strmé ako prvá časť, nájdu sa aj rovné úseky. V diaľke pred nami vidno kopec s množstvom domov a domčekov, sú roztrúsené po celom vrcholku kopca, dúfam, že je to už Namche. Je. Blízko pred nami vidíme prvý dom a za zákrutou sa objavujú ďalšie a ďalšie. Vchádzame do akejsi "vesničky střediskovej" celej tejto oblasti. Nakoniec tá druhá časť cesty nebola až taká hrozná, dalo sa to prežiť. No ale teraz ešte hľadáme ubytko, ktorí by sa nám páčilo, aj s normálnejšími cenami, a to znamená ďalšie stúpanie. Medzi dolným a horným koncom Namche je totiž rozdiel asi 100 výškových metrov a tak takmer všetky uličky sú vlastne strmé schodiská. Našli sme so Samkom príjemný hotel Tibet (včera Mini Tibet, zajtra bude Big Tibet?), vraciame sa po ruksaky, ktoré zatiaľ stráži Rado a ja posledné schodíky k hotelu prekonávam s vyplazeným jazykom, opierajúc sa o paličky.--Tour de Namche
Dostávame dve pekné izby otočené smerom k zapadajúcemu slnku, sú úžasne vyhriate. Dávame si neskorší obed, Samo prvýkrát skúša národné jedlo dal bhat, chutí mu. Ja si dávam zeleninovú praženú ryžu a Rado špagety s paradajkovou omáčkou, také skôr na nepálsky spôsob, trochu sladkasté. Po jedle sa flákame po "meste", po obchodoch. Sú tu hlavne obchody so športovým oblečením a vybavením, suveníry, na každom rohu dokonca internet, telefóny, zmenárne, práčovne... Ceny sú tu podobné alebo o niečo nižšie ako v Káthmandú. V uličkách si obyvatelia žijú svoj bežný život. Ženy (často aj chlapi) perú pri centrálnych vodovodoch, inde si dievčatko umýva svoje dlhé, čierne vlasy v lavóre priamo na ulici, chlapi stavajú neďaleko od nás ďalšiu ubytovňu, lebo turistov každý rok pribúda. Namche má vlastnú vodnú elektráreň, preto tu nie je problém hocikde si dať dobiť foťák alebo mobil a v izbách sa svieti.--Večerná pohodička
Z túlania sa po obchodoch sa vraciame poriadne uzimení, keď zapadne slnko, výrazne sa ochladí. Večer stretávame v našom hoteli Japonca, ktorého som si všimla už na letisku v Káthmandú, lebo bol celý v bielom :-). Sedí v jedálni pri piecke a rozpráva sa s ďalšími trekermi. Radko ma asertívne vysiela ťahať z nich rozumy, ale nakoniec si k nim prisadneme všetci. Pri teplej piecke popíjame citrónový čaj, ktorý je zatiaľ všade výborný, debatujeme, chlapci si vyťahujú poker a ja si dopisujem poznámky. Je tu pohodička. Objednávame si ešte pečené zemiaky so zeleninou, jeme ich všetci traja z jedného taniera a zabávame sa na dievčine, ktorá roznáša jedlo a má veselý, prenikavý smiech, neustále sa rehní, aj keď dopletie objednávku, sa rehoce a keď sa za ňou zavrú dvere jedálne, počuť ju sem až z kuchyne.
Ďalší spolusediaci sú starší pár z Holandska, ktorí už majú trek za sebou a sú úplne dočierna opálení. Dávam si záväzok, že oddnes sa začíname natierať päťdesiatkou. Japonec si vyzúva topánky a suší si ich pri piecke. Sťažuje sa, že topánky sú pekelne ťažké, má ich už 20 rokov a keďže ich vyťahuje tak raz za rok, iné ani nepotrebuje. Sú to klasické, kožené, robustné, ťažké turistické topánky, ako naše vibramy. Rado sa vyzúva tiež a strašne mu smrdia topánky.
V jedálni je fakt super, teplučko, jedna stena je obložená drevenými skrinkami, na nich sú mosadzné nádoby, hrnce a kameninové džbány. Popri dlhších stenách sú stoly so stoličkami a lavicami, na ktorých sú mäkké koberce. Pri jednej kratšej stene je vitrína s tovarom na predaj, sú tu sladkosti, nápoje, pohľadnice a knihy, ktoré tu ponechávali trekeri pri ceste späť. Na stene oproti je fotka dalajlámu.
Uvažujeme o nosičovi. Holanďanka mi hovorí, že ak som zvládla cestu sem, zvládnem aj zvyšok bez nosiča. Hovorí, že ona sama nemá dobrú kondičku, išla preto pomaly a zvládla to. Pre istotu sa ale šéfa hotela pýtame na nosiča. Zistí nám to dozajtra.
O deviatej už spíme. V izbe je 13 °C.
..PONDELOK 27. 12. 2010 / Deň 5 - Prvý aklimatizačný..
Namche (3 440) - Khumjung (3 780) - Khunde (3 840) - Namche
Teplota ráno v izbe: 6 °C.
Bojovou úlohou dnešného dňa je zvyknúť si na skoro triapoltisícovú nadmorskú výšku a vystúpiť do vyše 3 800 m n. m., dnes bez batohov, aby i telo zvyklo na redší vzduch a zajtra pôjdeme do rovnakej výšky, ale už aj s ruksakmi. Ten môj je, zdá sa, každým dňom ťažší a ťažší.
--Hlinené letisko
Vyrážame cestičkou, ktorá vedie nad Namche, trochu poblúdime, ale okoloidúci domorodec nás navedie na správnu. Prudko stúpame po kamenných schodoch, menej kyslíka už cítim, rýchlo sa zadýcham, našťastie Rado každú chvíľu zastavuje a fotí, takže mám čas sa vydýchať. Zhora sa nám otvorí pohľad na tunajšie letisko Syangboche, jedno z najvyššie položených na svete. Má podobne krátku dráhu, ako je tá v Lukle, len tuto sa s tým nebabrali, nevybetónovali ju, ale je to iba udupaná hlina, sem-tam trčí kameň. Čakáme, či nepriletí nejaké lietadlo, aby sme si pozreli, ako bude na tomto pristávať, ale nemáme šťastie. Ideme ďalej. Hore v diaľke vidíme budovu, hádam to už je Everest View Hotel, prvý cieľ nášho výletu. Dolu schádza domorodec, po anglicky veľmi nevie, ale rukovo-nohovou rečou zistím, že ten hotel je vyššie, až za tou budovou, ktorú vidíme.
Cesta je teraz veľmi príjemná, kopec je mierny, trávnatý, pod nohami mäkkučký. Od budovy vedie chodníček k hotelu. Je prašný, úzky, zľava je svah a sprava pod nami celkom strmý zráz. A nádherné výhľady všade naokolo. Fotíme sa, preberáme teórie, ako by sa táto cestička dala zísť bajkom.
--Z lietadla rovno pod kyslík
Ešte pár schodov (ach jaj, zase schody) a vchádzame do haly hotela. Najdrahšieho v tejto oblasti, noc tu stojí 120-150 dolárov a majú tu aj kyslíkové stany. Je to kvôli pracháčom, ktorí sa sem nechajú vyviezť lietadlom a potom ich skosí výšková choroba, lebo neaklimatizovali. Šípky nás navedú na vyhliadkovú terasu a tam ho opäť zbadáme. Everest. Pre istotu si overujem u sprievodcu japonskej skupiny (tej istej, čo mala krabičkové raňajky pred letom do Lukly), ktorý z vrcholov to je. Je to väčšinou ten, okolo ktorého sú mraky. A tie mraky, to je vlastne rozfúkaný sneh. Nad ostatnými vrcholmi je čisté, modré, gýčové nebo.
V hoteli stretávame aj starého známeho Japonca zo včera. Pofotíme všetko možné, povyhrievame sa na slniečku a vydávame sa na cestu do dediny Khumjung. Pripája sa k nám aj Japonec, volá sa Taga. Hovorí nám, že majiteľ hotela je Japonec, ktorý prijal nepálske občianstvo. V Japonsku má nejakú firmu a toto tu má ako hobby. Vraj to vôbec nie je ziskové, jeho tržby a náklady sú vyrovnané. Kým postavil hotel, najprv investoval do letiska, aby sem mali ako prísť hostia. Ďalšie peniaze šli do stavby hotela a ďalšie do ľudí zamestnaných v hoteli. Mimo sezóny tam však nikto nebýva. Ženu má Japonku, ale dvaja jeho synovia si zobrali Nepálčanky.
--Kde si postavíme dom
Cesta do dedinky je rozprávková. Mierne klesá, je síce prašná, ale nádherná. Sem-tam nejaký ihličnan, potom slnečná čistinka; na každej peknej lúčke si ukazujeme, kde by sme si postavili dom. V Khumjungu sa od nás Taga oddeľuje, ide sa poprechádzať, aby si v tej výške zatrénoval. My prejdeme dedinou, pri každom dome je akýsi dvor, či záhradka, asi 20x20 metrov, ale je tam iba udupaná hlina, nevieme, či tam aj niečo pestujú, možno na jar. Dvorčeky sú ohradené múrikmi z naskladaných kameňov. Prechádzame akýmsi námestím s veľkou stúpou (buddhistická sakrálna stavba) uprostred. Naľavo je Hillaryho škola, kde sa vzdelávajú deti z tunajších šerpských dedín. Pokračujeme ďalej do dediny Khunde, ktorá je ľudoprázdna, domy sú pozamykané. Chýbajú tu aj deti, ktoré nás privítali pri vstupe do predchádzajúcej dediny. Odvážne dievčatko si na mne testovalo angličtinu: Hello, how are you? Odpovedám, že fajn, and you? A ona ako z učebnice: Fine, thank you. What is your name? Hovorím jej svoje meno, trikrát ho zopakuje a potom sa jej ja pýtam na jej meno. Sumitra. Hovorím jej, že má pekné meno, na čo mi ona hovorí to isté a lúči sa so mnou pokrikovaním nice to meet you. Ostatné, menšie deti sa chichocú.
Z Khunde sa okolo múrika z modlitebných kameňov vydávame nahor okolo peknej stúpy, aby sme potom začali schádzať dolu do Namche. Prechádzame cez letisko, robím si na ňom lastovičku, že aspoň nejaké "lietadlo" nech je na fotke :-) Sme už dosť hladní a schody dolu sa zdajú byť nekonečné. Už vidíme Namche dolu pod nami a vietor k nám prináša jeho zvuky: kikiríkanie kohútov, zvonenie zvoncov na krkoch kráv, búchanie kladiva na stavbe, pokrikovanie ľudí. Ešte pár schodov prudko dolu a sme v "centre".
--Paradajková a čokoládová
Do hotela prichádzame okolo tretej, akurát, aby sme ešte stihli teplo slnka, kým zájde za hory. Na terase si dávame polievku - chlapci cesnakovú a ja paradajkovú, lebo cestou dolu som dostala strašnú chuť na chlieb s maslom a paradajkou. Ako druhý chod si dávam čokoládovú palacinku, ktorá je výborná, ale veľmi sýta, ledva ju dojem, je hrubá aj chutí ako kakaový piškótový korpus. Dávam si aj kávu s mliekom, ale je hnusná, neviem, či je to tou kávou alebo mliekom. Slnko sa schováva, práve keď dojeme, teplota klesá asi o 10 stupňov. Ideme nakupovať - nejaké sladkosti na cestu, Rado potrebuje teplé flísové nohavice a ja opasok, lebo zo mňa moje nohavice už trochu letia. Zjednám ho na 130 rupií (asi 1,30 €), ujo ho jednoducho vytiahne z nohavíc na vešiaku, ku ktorým podľa všetkého opasok originálne patrí.
Teraz sedíme opäť v jedálni pri piecke, aj s Tagom. Rado šiel do sprchy, o chvíľu to čaká aj mňa, už sa na to psychicky pripravujem. Samko sa sprchoval včera, nevyšiel odtiaľ príliš nadšený. Voda je síce teplá, ale miestnosť ľadová, lebo je dolu v podzemí. Musím sa potom rýchlo poobliekať a prášiť hore k piecke.
No, nakoniec to nebolo až také hrozné, miestnosť bola vykachličkovaná, ale podlaha dosť špinavá, čistý bol iba kúsok priamo pod kohútikom. Zima tam bola riadna, takže skôr ako som sa povyzliekala, nachystala som si všetky veci tak, aby som sa mohla potom rýchlo osušiť a bleskovo obliecť. Dnes som si vlastne prvýkrát vymenila ponožky, spodnú bielizeň a spodné tričko. Ďalšia výmena bude asi až o týždeň. Sprcha sa zle nastavovala, buď tiekla studená alebo horúca voda. Hádajte, ktorú možnosť som si vybrala. Voda sa hneď zrážala v tom ľadovom vzduchu, takže som tam chvíľami mala parnú saunu. Umyla som si tam aj zaprášené topánky, len nohavice som si natiahla špinavé, lebo sú jediné, ktoré tu mám :-)
--Vysokohorské ceny
Na večeru si dávame palacinky s džemom (chalani) a ja som po sladkom obede dostala chuť na cesnakový toust. Šéf ale zahlásil, že tousty nemá, tak som si vybrala naslepo - tibetský chlieb s džemom, len namiesto džemu som si poprosila cesnak. Á, ukričaná nám už nesie jedlo a už zdiaľky sa rehní. Volá sa Jan-ci (neviem, ako sa to presne píše). Začína byť chladno aj blízko pri piecke, nejako to tam pohasína, asi pôjdeme spať. Ráno totiž skoro odchádzame, aby sme aj s mojím slimačím tempom stihli do večera dôjsť do Tengboche.
Môj tibetský chlieb je skvelý! Dám si ho asi aj zajtra na raňajky. Je trochu ako náš langoš, len menej mastný. Cesnak mi priniesli osobitne, vtieram si ho do chleba, solím a mňamkám. Objednávame si raňajky a účet na ráno, bude to riadna pálka. Ubytko je tu síce lacné, ale jedlo dosť drahé, možno aj 10x drahšie ako si Rado pamätá z minulého roku, keď trekoval pod Annapurnami. Vyjde to skoro ako u nás, niečo je aj drahšie, napríklad 1,5 litrová Fanta je za 350 NRs, palacinka za 250-290 NRs. Litrová fľaša vody stojí 100 rupií a nocľah na dve noci 100 rupií za osobu.
... pokračuje 3. časťou
--Hlinené letisko
Cesta je teraz veľmi príjemná, kopec je mierny, trávnatý, pod nohami mäkkučký. Od budovy vedie chodníček k hotelu. Je prašný, úzky, zľava je svah a sprava pod nami celkom strmý zráz. A nádherné výhľady všade naokolo. Fotíme sa, preberáme teórie, ako by sa táto cestička dala zísť bajkom.
--Z lietadla rovno pod kyslík
V hoteli stretávame aj starého známeho Japonca zo včera. Pofotíme všetko možné, povyhrievame sa na slniečku a vydávame sa na cestu do dediny Khumjung. Pripája sa k nám aj Japonec, volá sa Taga. Hovorí nám, že majiteľ hotela je Japonec, ktorý prijal nepálske občianstvo. V Japonsku má nejakú firmu a toto tu má ako hobby. Vraj to vôbec nie je ziskové, jeho tržby a náklady sú vyrovnané. Kým postavil hotel, najprv investoval do letiska, aby sem mali ako prísť hostia. Ďalšie peniaze šli do stavby hotela a ďalšie do ľudí zamestnaných v hoteli. Mimo sezóny tam však nikto nebýva. Ženu má Japonku, ale dvaja jeho synovia si zobrali Nepálčanky.
--Kde si postavíme dom
--Paradajková a čokoládová
Teraz sedíme opäť v jedálni pri piecke, aj s Tagom. Rado šiel do sprchy, o chvíľu to čaká aj mňa, už sa na to psychicky pripravujem. Samko sa sprchoval včera, nevyšiel odtiaľ príliš nadšený. Voda je síce teplá, ale miestnosť ľadová, lebo je dolu v podzemí. Musím sa potom rýchlo poobliekať a prášiť hore k piecke.
No, nakoniec to nebolo až také hrozné, miestnosť bola vykachličkovaná, ale podlaha dosť špinavá, čistý bol iba kúsok priamo pod kohútikom. Zima tam bola riadna, takže skôr ako som sa povyzliekala, nachystala som si všetky veci tak, aby som sa mohla potom rýchlo osušiť a bleskovo obliecť. Dnes som si vlastne prvýkrát vymenila ponožky, spodnú bielizeň a spodné tričko. Ďalšia výmena bude asi až o týždeň. Sprcha sa zle nastavovala, buď tiekla studená alebo horúca voda. Hádajte, ktorú možnosť som si vybrala. Voda sa hneď zrážala v tom ľadovom vzduchu, takže som tam chvíľami mala parnú saunu. Umyla som si tam aj zaprášené topánky, len nohavice som si natiahla špinavé, lebo sú jediné, ktoré tu mám :-)
--Vysokohorské ceny
Na večeru si dávame palacinky s džemom (chalani) a ja som po sladkom obede dostala chuť na cesnakový toust. Šéf ale zahlásil, že tousty nemá, tak som si vybrala naslepo - tibetský chlieb s džemom, len namiesto džemu som si poprosila cesnak. Á, ukričaná nám už nesie jedlo a už zdiaľky sa rehní. Volá sa Jan-ci (neviem, ako sa to presne píše). Začína byť chladno aj blízko pri piecke, nejako to tam pohasína, asi pôjdeme spať. Ráno totiž skoro odchádzame, aby sme aj s mojím slimačím tempom stihli do večera dôjsť do Tengboche.
Môj tibetský chlieb je skvelý! Dám si ho asi aj zajtra na raňajky. Je trochu ako náš langoš, len menej mastný. Cesnak mi priniesli osobitne, vtieram si ho do chleba, solím a mňamkám. Objednávame si raňajky a účet na ráno, bude to riadna pálka. Ubytko je tu síce lacné, ale jedlo dosť drahé, možno aj 10x drahšie ako si Rado pamätá z minulého roku, keď trekoval pod Annapurnami. Vyjde to skoro ako u nás, niečo je aj drahšie, napríklad 1,5 litrová Fanta je za 350 NRs, palacinka za 250-290 NRs. Litrová fľaša vody stojí 100 rupií a nocľah na dve noci 100 rupií za osobu.
... pokračuje 3. časťou
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára