Vlakom na strechu sveta (2007)

Stráviť dva dni vo vlaku len preto, aby sme v cieli cesty pobudli asi tak 40 hodín, sa zdalo našim kamarátom aj príbuzným trochu divné. Ale pre nás bola cieľom práve tá cesta. A tak sme si z výletu po Číne „odskočili“ do hlavného mesta Tibetu, do Lhasy. Z Lhasy sme už ale ďalej pokračovali lietadlom, predsa len, program bol trochu nabitý.
A tak v jeden októbrový večer stojíme na západnej železničnej stanici v Pekingu a netušíme, čo nás čaká. Lístky na vlak, ktoré bolo nemožné kúpiť cez internet, nám kúpil náš čínsky priateľ. Zvierame ich v ruke a posúvame sa v rade pred okienkom, na ktorom je napísané, že tam hovoria po anglicky. Chystám sa opýtať, či je možné niekde na stanici kúpiť povolenie na vstup do Tibetu. Už pred cestou som si poctivo naštudovala dostupné informácie o Tibete a ako sa tam dostať, ale v otázke povolenia som sa nedopátrala k jasným informáciám. Niekde písali, že pre každý vstup cudzinca do Tibetu treba povolenie, inde, že ho musia mať iba tí, čo idú na trek do hôr. Na jednej web stránke ubezpečovali, že ho dostaneme na počkanie, na inej, že sa naň čaká 10 dní. Na moju priamu e-mailovú otázku do čínskej turistickej agentúry, ktorú som našla na internete, som dostala odpoveď, že povolenie dostanú iba organizované skupiny a že výlety sa robia na minimálne 6 dní. A čo ak ideme iba dvaja, v Lhase strávime jeden a pol dňa a letíme preč? Tak potom povolenie nedostanete, znela odpoveď. Počas pobytu v Číne sme sa už žiadnym povolením nezaoberali, náš program bol tak nabitý, že jednoducho nebol čas. Veď ešte v deň odchodu vlaku sme sa prechádzali po Čínskom múre. Tak sme to nechali na osud…

--Nastupujeme bez povolenia
Po sérii otázok a odpovedí vo veľmi jednoduchej angličtine som sa od ochotnej Číňanky v okienku dozvedela, že keď už máme kúpené lístky, tak je všetko v poriadku, lebo povolenie potrebuje cudzinec už pri kúpe lístka alebo letenky. Keďže naše lístky kupoval rodený Číňan, nikto od neho žiadne povolenie nechcel. Nie sme si však touto odpoveďou istí, pretože úroveň angličtiny väčšiny Číňanov, s ktorými sme hovorili, bola nulová alebo veľmi slabá. A aj keď vám Číňan nerozumie, je veľmi ochotný, na všetko prikývne a všetko je „meio venti“ – žiadny problém.
Vlak odchádza o hodinu a pol, ideme do čakárne. Na čínskych vlakových staniciach je viacero čakární, každá je určená pre cestujúcich konkrétnych vlakov, je to podobný systém ako na letisku. Čakáreň je plná Číňanov, sme tam jediní cudzinci. Splývame s davom – vyťahujeme karty a hráme striedavo sedmu, faraóna a vojnu. Číňania hrajú karty všade – v čakárni, vo vlaku, na ulici. Naše hry očividne nepoznajú. Tí, čo sedia najbližšie k nám, sa zvedavo prizerajú a asi sa snažia pochopiť princíp hry, ktorú hráme. O hodinu ohlasujú náš vlak a v čakárni sa vytvorí dlhý rad ľudí. Okrem nás sú tu už aj ďalší cudzinci – jedna staršia trojčlenná skupinka a jeden mladý pár. Stojíme v rade v preplnenej čakárni, rad sa nehýbe, vzduch je vydýchaný a ťažký, ja myslím na to, či sa bez povolenia vôbec do vlaku dostaneme a ak áno, kde prenocujeme po príchode, pretože hotel, ktorý sme včera rezervovali cez internet, nám nepotvrdili a z vlaku už nič neobjednáme. Som nervózna, unavená a … Odrazu mi príde zle. Opriem batoh o priateľa a predieram sa smerom k toaletám, ak by došlo k najhoršiemu. Snažím sa nevoľnosť predýchať, ale pri pohľade na staničné záchody (slovo toalety je na to, čo tam vidím, príliš nóbl) je každá snaha márna, nepomáha ani voňavý obrúsok, ktorý si držím pod nosom. Dostávam zo seba celé dnešné jedlo a spolu s ním asi odchádza aj všetok stres a obavy, pretože do radu sa vraciam uvoľnená a usmievavá. Rad sa pomaly posúva, už sme vonku z čakárne, ovanie nás chladný večerný vzduch, zbehneme dolu schodmi k vlaku, sprievodca nám skontroluje lístky a to je všetko. Nastupujeme do vlaku. Bez povolenia.

--My hore, vy dolu. Ok?
Na fotke vidno len spodné dve lôžka.
Tie naše, najvyššie, sa do záberu nezmestia.
Sme v druhej triede, lístky do prvej boli vraj vypredané. Rozdiel je v tom, že tá prvá (soft sleeper) zatvárateľné kupé so štyrmi lôžkami a v druhej (hard sleeper) sú kupé so 6 lôžkami a bez dverí. V prvej sa vozia prevažne cudzinci, v druhej domáci. Nakoniec však druhá trieda nie je až taká hrozná, ako písali na internete. Asi preto, že toto je nový vlak a lístok je pre tunajších dosť drahý, cestujú ním najmä manažéri a obchodníci. Lôžka sú po tri nad sebou, šplháme sa na tie najvyššie, lebo tie sme požadovali od čínskeho kamaráta, ktorý nám lístky kupoval. Kým však na spodných lôžkach sa dá v pohode sedieť, nad hornými je miesta iba toľko, aby som si mohla ľahnúť na chrbát a trochu pokrčiť nohy. 
Do kupé vchádzajú dvaja Číňania a niečo nám po čínsky hovoria. Ukazujú pri tom na nás a na spodné lôžka. Krčíme plecami, netušíme čo chcú, zliezame k nim dolu. Jeden z nich prehovorí peknou angličtinou. Vysvetľuje nám, že naše lístky sú na spodné lôžka a oni majú vrchné. Prosíme ho, či by si to s nami nemohli vymeniť. Už sme jedným nočným vlakom v Číne cestovali a vieme, že spodné lôžka sú také akési spoločné, cez deň si tam hocikto z kupé alebo aj od vedľa posedí, hrajú sa karty, popíja čaj a debatuje a až na noc je to váš súkromný priestor. Spodné lôžka sú však v Číne obľúbenejšie a aj drahšie. Číňan krúti hlavou a nechápe, že naše drahé lôžka chceme vymeniť za ich lacnejšie. Nakoniec súhlasí. Ešte absolvujeme povinnú otázku, odkiaľ sme, tá nás nikdy neminie, keď sa tu s niekým dáme do reči a po našej odpovedi náš milý spolucestujúci prikývne a zahlási: „Á, Slovensko, viem, tam ste tiež mali socializmus.“ Vyštveráme sa nahor, kde je dosť miesta aj na naše batohy, natiahneme sa a vlak sa pohýna.

--Nebeský vlak
Do roku 2006 sa čínska železnica končila v meste Golmud, v provincii Čching-chaj, ktorá na východe susedí s Tibetom. V júli 2001 sa začal stavať nový úsek z Golmudu do tibetskej Lhasy. Začal sa tak napĺňať veľkolepý a odvážny cieľ čínskej vlády, ktorá už dávnejšie chcela vlakom spojiť Čínu s Tibetom a posilniť tak jednotu národa. Čínski inžinieri museli pri projektovaní rozlúsknuť ťažký oriešok. Polovica trate vedie cez trvalo zamrznutú pôdu, ktorej vrchná vrstva sa v lete roztápa a trať by mohla zapadnúť. Nakoniec sa to vyriešilo akýmsi „chladničkovým systémom“ – popri trati sú umiestnené rúrky naplnené chladiacou zmesou, ktoré aj v lete udržia zem zamrznutú.

Na stavbe trate pracovalo vyše 100 000 ľudí zo všetkých oblastí Číny v podmienkach, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Z celkových 1 125 km trate leží 960 km v nadmorskej výške nad 4 000 metrov. Vzduch tu obsahuje o tretinu menej kyslíka a telo aj na ľahkú prácu musí vynaložiť oveľa viac námahy. Väčšinu roka je tu zima, aj v lete môžu teploty klesnúť pod nulu. Najvyšším miestom na železnici je priesmyk Tanggula, ktorý leží vo výške 5 072 m n. m. Železnica bola s veľkou slávou otvorená 1. júla 2006, v deň 85. výročia Komunistickej strany Číny.


--Kauza "posteľná bielizeň"
Ráno zastavujeme v Si-ane. Anglicky hovoriaci Číňan aj so spolucestujúcim vystupujú, ale ešte predtým ho poprosím, aby mi do zápisníka napísal po čínsky vetu: Vymenili by ste si, prosím, vaše horné lôžka za naše dolné? Stránku s vetou o chvíľu využijeme, pretože pristupujú ďalší pasažieri. Tiež sa najprv pozerajú prekvapene, čo od nich chceme, ale nakoniec ich výmena poteší. Na fotke vľavo je môj pelech, do sieťky naboku sa mi vošli všetky potrebné veci. Na fotke vpravo vidno výklenok na batožinu, všetko sme mali pekne na dosah pri nohách a zároveň nám to neuberalo z priestoru na spanie ako tým dolu, ktorí si svoju batožinu dali na posteľ.

Cesta je veľmi príjemná. Prespali sme celú noc a vďaka príjemnému kolísaniu aj väčšinu dopoludnia nasledujúceho dňa. Vlak ide hladko a tichučko, len občas hučí klimatizácia. Okolo druhej sme už dosť hladní, odvčera večera sme vlastne nič nejedli a ja som aj to včerajšie jedlo nechala na záchode v Pekingu. Mimochodom, záchody. Tie vlakové sú celkom fajn, síce „stupačkové“, ale relatívne čisté. V každom vagóne sú dva a na konci vagónov je spoločná umyváreň s tromi umývadlami, tekutým mydlom a zrkadlami.


Vydávame sa na cestu vlakom. Prechádzame ešte jedným vagónom druhej triedy a potom nasledujú lôžkové vagóny prvej triedy. Ten prvý je plný cudzincov, nevidíme tam žiadneho Číňana a druhý je prázdny. Zlostí ma to, pretože malo byť vypredané. Pravdu sa dozvedáme v jedálenskom vozni, kde sa zoznamujeme s trojicou, ktorú sme videli už v čakárni v Pekingu. Sú to Slovinci, staršia dvojica s dospelým synom, všetko lekári. Oni nám prezradia, že vo vlaku je nejaký významný čínsky politik so svojou ochrankou a kvôli nim je jeden celý vagón prázdny. Mimochodom, v jedálenskom vozni sme ostali iba pri džúse, pretože jedlo sa vydáva iba v určitých hodinách.

Vtom to však medzi personálom zašumí, pribehnú k jednému stolu uprostred vozňa, prikryjú ho obrusom a ukladajú naň tri taniere, poháre a paličky. Prichádza ten protekčný Číňan aj so svojimi dvoma spoločníkmi a dostávajú misky s dobre voňajúcim jedlom. Skrúca nám žalúdky, tak sa radšej vraciame na svoje miesta. Cestou objavujeme, že v prvej triede sú „normálne“ záchody, tak potom už chodíme len tam :-). Od okolo prechádzajúcej bufetárky si kupujeme ako obed kilo mandarínok. Spolucestujúci Číňania si kupujú veľké umelohmotné kelímky s instantnými cestovinami. V každom vagóne je zásobník s horúcou vodou, ktorou si cestujúci zalievajú nádoby s čajom a cestoviny. Tie jedia na raňajky, na obed aj na večeru. Jedenie je sprevádzané typickým hlasným sŕkaním a všakovakými inými zvukmi, ktoré by u nás vyvolávali pohoršenie, ale na to sme si už v Číne zvykli. „Vôňa“ cestovín je tak prenikavá, že do druhého dňa ostávame radšej na tých mandarínkach.
Večer okolo deviatej sa za oknami vlaku objavuje sneh. Podľa informácií na displeji sme vo výške 3 000 m n. m. a vonku je 0 ºC. Sneh a vôňa mandarínok. Akoby boli Vianoce.
Kým zaspím, uvedomím si, že nikto neprišiel vymeniť posteľnú bielizeň po cestujúcich, ktorí po prvej noci vystúpili. Noví pasažieri sa uložili do ich perín. Ako dobre, že sme nastúpili už v Pekingu, podľa pôvodného plánu sme do vlaku chceli pristúpiť až v Si-ane, vyfasovali by sme teda použité, pokrčené paplóny a vankúše, a to by sa mi asi nespalo tak dobre.

--Posledných 11 hodín
Vstávame o deviatej. Niekedy zavčas rána sme opustili mesto Golmud a už sme na novovybudovanej trati, po ktorej sa vlak šplhá stále vyššie. Obsadíme si dve vyklápacie sedadlá pri okne pred naším kupé a obdivujeme prírodu, ktorá sa vonku objavuje. Všade je sneh a modrá obloha, podľa displeja je –9 ºC a sme približne v štyroch tisíckach. Začínam myslieť na všetko, čo som si prečítala o výškovej chorobe a nasadzujem pitný režim, ktorý slúži ako prevencia. Zatiaľ žiadne ťažkosti nemáme. Okná vo vlaku sa už dnes neotvárajú, vlak je vybavený systémom, ktorý vnútri udržiava primeranú hladinu kyslíka a tlaku. Po celom vlaku sú pri lôžkach a stolíkoch kyslíkové vývody. Ak sa cestujúci necíti dobre, vypýta si od sprievodcu umelohmotnú masku s hadičkou a pripojí sa na kyslík. O hodinu neskôr sa dozvedáme, že sme vo výške 5 010 m, vonku je -6 ºC a vlak rýchlosťou 76 km za hodinu prechádza pohorím Kchun-Iun. Za oknami vidíme srnky a nejaké menšie zvieratá, vyzerajú ako líšky. Snehu ubúda, zem je žltohnedá, sem-tam posiata prízemnými rastlinkami.

Začínam byť už dosť hladná, s priateľom sa dohadujeme, že na poludnie pôjdeme do jedálenského vagóna, dnes sa nám hádam nejaké jedlo podarí dostať. Ešte sa chvíľu pozerám von oknom a potom vyliezam hore, trochu sa natiahnuť. Hrá nejaká čínska hudba, znie to veľmi relaxačne, oči sa mi nad časopisom zatvárajú. Priateľ zatiaľ sedí dolu a ja v driemotách počujem, ako sa dáva do reči s niekým zo susedného kupé, ich rozhovor je anglicko-čínsky, ale asi si rozumejú, lebo o chvíľu si berie môj notes a kreslí čínskemu parťákovi mapu sveta, aby mu ukázal, kde je Slovensko. Identifikácia je jednoduchá, stačí nakresliť Rusko a potom malý fliačik kúsok vedľa. Číňan sa smeje, aká je naša krajina maličká. Zaspávam.
Vlakový rozhlas hlási, že o chvíľu budeme prechádzať najvyšším miestom na trati a zároveň vstúpime na územie Tibetu. Je poludnie, sme v priesmyku Tanggula vo výške 5 072 m n. m. V spánkoch mi pulzuje krv a trochu ťažšie sa mi dýcha, ale možno si to iba namýšľam. Príliš veľa som čítala o výškovej chorobe. Radšej zliezam dolu. Vonku je nádherná krajina, žltohnedé kopce okolo trate, gýčovo modrá obloha a v pozadí vysoké zasnežené štíty. Škoda, že sú okná také špinavé, nedá sa veľmi fotiť. Počas státia na stanici sa chvíľku pohrávam s myšlienkou vybehnúť z vlaku a pretrieť okno zvonku, ale predstava, že potom nestihnem nastúpiť a ostanem vysoko v horách sama, ma veľmi neláka. Presúvame sa do „reštauráku“, kde si konečne kupujeme jedlo, je iba jeden druh – mäso, zelenina a ryža. Tu sú okná o niečo čistejšie, sedíme tu dve hodiny, kocháme sa krásnym výhľadom a veľa fotíme. Sem-tam sa pri trati objaví malá osada s typickými vlajočkami povievajúcimi vo vetre. Na vlajočkách bývajú napísané buddhistické modlitby – mantry a tým, že ich vietor rozhojdáva, prebieha modlenie aj bez námahy človeka. Šikovne vymyslené.



Približne každé dve hodiny sa nám z rozhlasu prihovára hlas, ktorý v angličtine oznamuje, že sa nachádzame v autonómnej oblasti Tibet. Zaznievajú oslavné vety o tom, že tibetský národ je hrdý na železnicu, ktorá ich spája so zvyškom Číny. Dozvedáme sa, ako výborne bolo počas výstavby postarané o robotníkov, že mali výdatné jedlo, dobrú zdravotnú starostlivosť a vyhrievané toalety. Znie to všetko veľmi pekne, obávam sa však, že tieto podmienky si užili iba inžinieri a stavbyvedúci. Na záver hlásenia zaznie informácia pre cudzincov, ktorí ešte nemajú povolenie pre vstup do Tibetu, že si ho majú zakúpiť po príchode do Lhasy, na stanici.
Po návrate k nášmu kupé opäť sedíme pri okne, trochu si čítame, trochu hráme karty, ale hlavne sa pozeráme von. Je to zvláštne, ale zatiaľ sme vôbec nepocítili nudu, cesta ubieha veľmi príjemne, dokonale sme si oddýchli po hektických dňoch, ktoré sme prežili predtým. Prichádza sprievodca a zbiera lístočky, ktoré sme dostali na stanici a hneď v čakárni vyplnili – ide o potvrdenie, že na seba preberáme zodpovednosť za prípadné zdravotné ťažkosti spojené s výškovou chorobou a prehlasujeme, že sa cítime zdraví, nemáme dýchacie ani srdcové choroby.
Popoludní zastavujeme v stanici Nagqu, je to posledná stanica pred Lhasou. Veľa ľudí tu vystupuje, vlečú obrovské balíky a tašky, pravdepodobne pracujú mimo Tibetu a prišli navštíviť rodinu. Nastupujú noví ľudia, podľa oblečenia aj tvárí sú to Tibeťania. Máme pred sebou posledné tri hodiny cesty, už nám trochu začína byť dlho. Všetky dva časopisy, čo si nesieme zo Slovenska máme prečítané do posledného písmenka, ani karty nás už nebavia. Začína sa stmievať, na stále modrej oblohe sa objavuje mesiac. Balíme si do ruksakov veci, ktoré sme si za dva dni porozkladali po lôžkach.

Príchod do Lhasy Je niečo po ôsmej hodine večer a my po 47 hodinách a 4 064 kilometroch zastavujeme na stanici v Lhase, ktorá leží vo výške 3 700 m n. m. Stanica je novučičká, moderná a obrovská. Vidíme z nej však iba úzky priechod, ktorým od vlaku vstúpime dnu a hneď oproti sa vychádza von. Zvyšok stanice je tmavý. Východ strážia policajti a občas niekomu skontrolujú vlakový lístok. Hľadáme nejaké okienko, kde sa predávajú tie nešťastné povolenia, ale nič také tu nie je. Dav ľudí nás unáša von, ani neviem ako, stojíme na stanovišti taxíkov a mikrobusov, dýchame chladný nočný vzduch a nikoho nezaujíma žiadne povolenie. Sme v Tibete.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára