Na moju poznámku o tom, že chlap, do ktorého som čerstvo rachnutá, má radšej hory ako more, mi kamarátka z babinca odcitovala SMSku, ktorá jej nedávno prišla od jej kamarátky s podobným osudom: "Ja, čo som za vrchol turistiky považovala vyjsť pešo po schodoch do kaviarne v Auparku, keď nešiel výťah, sa práve trepem na nejakú Ostrvu. To je asi láska." Neprešiel ani mesiac a už som sa na tú Ostrvu trepala aj ja. Našťastie som k horám mala o niečo vrúcnejší vzťah ako spomenutá kamarátka, ale aj tak mi vzťah s "hôrnym chlapcom" priniesol do života niekoľko noviniek.
--Kuchynská váha nie je kuchynská pomôcka
Môj milovník hôr má najradšej také hory, po ktorých sa môže túlať aspoň tri týždne a stretnúť minimum ľudí a civilizácie. To znamená niesť si všetko potrebné na vlastnom chrbte. Vtedy je dôležité, aby veci v ňom zaberali čo najmenej miesta a boli čo najľahšie. Preto keď môj milý začne z kredenca vyťahovať váhu, ani náhodou mi nenapadne, že si ide navážiť preosiatu múku do piškótovej rolády, ale ide si odvážiť nové tričko alebo trekové palice, aby zistil, či sa mu vojdú do hmotnostného limitu. A keďže hory sa dajú zdolávať aj na bicykli, vážili sme už aj bajkovú pneumatiku.
--Ty nemáš nepremokavé gate???
Až mu obočie vyskočilo, keď sme sa balili na náš prvý spoločný výlet do Tatier. Určite si pomyslel, čo za cicu si to narazil, ale bol ticho. A ticho bol aj keď zistil, že za nepremokavú vetrovku vydávam handričku, čo som kúpila za pár šupov v Lidli. To, že mám vo výbave iba bavlnené tričká a že nedisponujem "normálnymi turistickými topánkami" prešiel so zaťatými perami. Našťastie som pár dobrých bodov získala za vlastníctvo bicykla, stanu a dvoch spacákov. Z čoho môj usúdil, že som nadšená a skúsená turistka. Z čoho vyplýva ponaučenie do budúcnosti, že netreba dať na prvý dojem :-).
--Viac spacákov ako ľudí.
Keď už som spomenula spacáky, tie majú u nás vyhradené špeciálne miesto a je im venovaná nadštandardná starostlivosť a láska. Moje dva spacáky (jeden teplý do stanu a jeden tenký na letné chaty) sa prisťahovali k jeho dvom a naša rodinka sa časom rozšírila o ďalšie tri. Žiadny však z domu nepôjde, chráňboh! Majú svoje pohodlné miestečko v perináku, ten najchúlostivejší z nich sa vyvaľuje na posteli a nikto mu nesmie ani vlások (či vlastne páperie) skriviť. Pochopila som. Dobré vybavenie do hôr nie je najlacnejšie, preto sa o všetko treba starať tak, aby to dlho vydržalo a hlavne aby sa zachovali funkčné vlastnosti. A tak som si zvykla, že v skrini sa moje sukne delia o miesto s nafukovacími karimatkami uloženými nastojato a ešte donedávna mala fľaša s benzínom do turistického variča svoje čestné miesto na poličke v knižnici. Mimochodom, z tých troch nových spacákov sú dva moje, takže momentálne o bod vyhrávam :-).
--Nezatváraj to okno, veď vonku je 10 stupňov.
Okno sa u nás na noc nezatvára, ani keď je mínus desať, aspoň vetrák musí byť otvorený kvôli prísunu čerstvého vzduchu. Pozitívom je, že som bola za dva roky chorá raz a občasné malé nádchy prejdú do troch dní. Negatívom to, že som si na čerstvý vzduch zvykla tak, že všade kam prídem, otváram okná, čím leziem na nervy rodine a zimomravým spolucestujúcim v trolejbuse.
--Táto vetrovka sa neperie!
Stala sa zo mňa odborníčka na údržbu funkčných materiálov všetkého druhu. Dlho si však budem spomínať na prvotný šok, keď som uvidela, ako si môj drahý počas balenia vecí do Tatier vytiahol nepremokavú bundu z mrazáka. Ten môj pohľad bol asi porovnateľne prekvapený ako jeho, keď ma prvýkrát uvidel dávať si na krk korále. Takže, ak chcete nepremokavú bundu udržať čo najdlhšie nepremokavú, neperte ju. Nikdy. Ak je ten odér už príliš extravagantný, strčte ju na dva dni do mrazáka. Fakt to funguje.
--Pozri na ten výhľad!
To, že kvôli pohľadu na vychádzajúce slnko osvetľujúce Himaláje sme sa o pol šiestej ráno museli "vlúpať" von zo zamknutého hotela, pretože personálu nenapadlo, že by niekto chcel vyjsť tak skoro a potom sme hodinu trielili na vyhliadkový kopec tak rýchlo, až ma pichalo v boku, je už len jednou z veselých historiek. Rovnako ako to, že svoj najkrajší pohľad na hviezdnu oblohu som zažila na mieste, kde v noci v izbe zamrzla voda vo fľaši. To jeho "zhasnúť čelovku a kuk hore!" pri večernom umývaní zubov vonku niekde pod Everestom ostane navždy uložené v šuplíčku mojich najkrajších spomienok, pretože predchádzalo neuveriteľne krásnemu pohľadu na hviezdami obsypanú oblohu. A tie hviezdy boli taaaaak blízko! Tomu sa hovorí romantika. A romantický bol pre mňa aj pochod bielou krajinou, kde sa sneh trblietal, až to pálilo oči aj cez tmavé okuliare a ľad bol krásne modrý a na ľadovci sme boli len on a ja. A náš nosič a náš sprievodca, ale to sem teraz nepatrí :-). Som asi romantička. Ale tak trochu strelená, lebo rovnako romantické je pre mňa to, keď mi na bicykli dovlečie odniekiaľ meter dlhú ružu, ako to, že sa ma každý deň na treku s láskou vypytuje na farbu môjho moču, aby dal pozor, či mi nehrozí výšková choroba. A aj to, keď sa pri zaspávaní niekde uprostred Himalájí po desiatich dňoch treku bez sprchy ozve do tmy jeho hlas: "Aj tebe tak smrdí v spacáku?"
Keď niekedy večer nemôžem zaspať, snívam s otvorenými očami o tom, aké by to bolo super, keby existovali zázračné dvere, ktoré by stačilo otvoriť a ocitla by som na miestach, kde mi bolo dobre. Všade, kam ma zobral a kde som zažila aj ťažké, ale hlavne krásne chvíle. Kde som prekonala svoju lenivosť, svoje pochybnosti a hlavne samú seba. Také dvere však neexistujú, tak si tie obrazy občas aspoň premietam vo svojej hlave.
A potom sa pozriem naňho, ako si vedľa mňa spokojne odfukuje, ako pôsobí nežne, pokojne a bezbranne, keď má nohu strčenú pod mojou perinou a ruku položenú na mojej ruke a šepkám "dobrú noc, zlatíčko". A potom zapípa budík, moje nežné zlatíčko otvorí oči a vyskočí z postele so slovami: "Kopni do vrtule, moja, dnes nás čaká desaťhodinový pochod, o siedmej už musíme byť na ceste."
IFLY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára