Prílet bol podľa itinerára plánovaný o 13:55, pristáli sme však o 13:25. Až teraz som pochopila, prečo má Ryanair 92% úspešnosť v pristávaniach načas... pri udávaní času príletu si prihodia poriadnu časovú rezervu. Let do Ríma v skutočnosti trvá hodinu a dvadsať minút, ale podľa údajov na letenke až hodinu a 45 minút. Bolo to príjemné prekvapenie, keďže hneď po ubytovaní sme mali naplánované Vatikánske múzeá, ktoré zatvárajú o 18:00, ale pokladňa sa zatvára už o 16:00.
Odvoz z letiska sme mali ako bonus k ubytovaniu, takže v apartmáne sme boli raz-dva, vybavili sme formality a vyrazili do Vatikánskych múzeí. Pre nás to bol jediný možný deň na ich návštevu, pretože v pondelok 19. marca boli zatvorené kvôli nejakému cirkevnému sviatku a nedele býva tiež zatvorené (okrem poslednej nedele v mesiaci, keď je vstup zadarmo, čomu zodpovedá aj množstvo ľudí, čiže vtedy by som tam radšej ani nešla).
.Vatikánske múzeá.
--Ako sa tam dostať
Sobota po prílete na nenáročnú prehliadku múzeí stačí, pri troche šťastia sa tam dá dostať z lietadla už okolo 15:00. Popoludní tam už nechodí veľa ľudí, my sme v rade na lístky čakali asi 3 minúty, v lete to asi bude na dlhšie. Najlepšie je ísť metrom, trasa A a vystúpiť na stanici Cipro. Odtiaľ treba sledovať smerovníky k múzeám, ktoré vás povedú k schodom, po nich treba vyjsť hore na ulicu a hneď zabočiť doprava. Ulica popri múre vedie na malé námestíčko, kde rovno oproti uvidíte 4-poschodovú obytnú budovu. Treba sa vydať popri nej zľava, tam je široké schodisko a vysoká stena – to je už múr, ktorý obkolesuje celý Vatikán. Hore na schodisku sa dať doľava popri múre (opäť sledovať smerovky) a po asi 2 minútach prídete k vstupu.
--Čo sa tam dá vidieť
Samozrejme, hlavne Sixtínska kaplnka. Okrem toho 14 múzeí v 1 400 miestnostiach, v ktorých je viac ako 50 000 exponátov. Celá trasa je dlhá 7 kilometrov. My sme chceli vidieť hlavne kaplnku, ale cestou sme si pozreli aj iné zaujímavé expozície. Šli sme od začiatku trasou, ktorá smerovala k Sixtínskej kaplnke, sledovali sme informačné tabule.
Najprv sme sa vyšli pozrieť na nádvorie. Popoludňajšie slnko príjemne hreje, po trávniku behajú čajky. Uprostred zelenej plochy si tróni akési guľaté kovové čudo. Podľa informačnej tabule to je Pomodoro (Paradajka). Je taká... no... trošku extravagantná, ale veľmi dobre vyzerá na fotkách :-). Popri cestičke sú postavené infopanely s fotografiami fresiek v Sixtínskej kaplnke, pri ktorých sa zastavujú organizované skupinky a sprievodcovia im dávajú odborný výklad k tomu, čo uvidia dolu. V kaplnke by totiž ľudia nemali nahlas rozprávať.
Od Paradajky vchádzame znova dnu a prezeráme si exponáty v miestnostiach, ktorými postupne prechádzame, teda vlastne v jednotlivých múzeách. Zaujímavé je Egyptské múzeum (Gregoriano Egizio), kde sú vystavené múmie a sochy nájdené v Ríme. Za čias cisárov bolo totiž veľmi moderné všetko, čo sa týkalo Egypta, preto sa do Ríma pozvážali všelijaké artefakty nájdené (či ukradnuté?) v Egypte, a preto aj na námestiach v Ríme nájdeme spolu 13 egyptských obeliskov.
Pokračujeme do múzea Pio Clementino, ktoré tvorí najväčšia antická zbierka na svete a hľadáme tu slávne súsošie Laokoón z 2. stor. p. n. l., ktoré bolo objavené v roku 1506 v ruinách Titových kúpeľov. Nájdeme ho v jednom rohu Nádvoria Belvedere. Rozpráva známy príbeh z legendy o dobytí Tróje. Laokoón, trójsky kňaz, vycítil, že drevený kôň, v ktorom boli prepašovaní Odyseovi vojaci, prinesie mestu skazu a krikom pred ním varoval Trójanov. Nato sa z mora vynorili dva obrovské hady a zahrdúsili Laookóna a aj jeho dvoch synov. Pokračovanie je notoricky známe, Trójania koňa dovliekli za hradby. Mesto svojmu osudu neušlo.
Ďalšie pekné sochy sú umiestnené v miestnostiach s poetickými názvami: Sieň zvierat, Kabinet masiek, Sála múz, či Galéria búst. Vo všetkých sú vystavené väčšinou veľmi staré sochy a väčšinou vo veľmi zachovanom stave. Je fascinujúce dotknúť sa (opatrne, lebo je zakázané dotýkať sa exponátov :-)) kameňa, ktorého sa dotýkali iné ruky pred takmer 2 000 rokmi a vytvorili z neho niečo také krásne.
V Galleria delle Carte Geografiche sú na stenách fresky a na nich staré mapy vtedajšieho Talianska a jeho regiónov. Kto má viac času, môže sa zabávať tým, že bude hádať, ktorý región je na mape pred ním (ak to neuvidí hore napísané) a čo sú to tam za mestá (väčšinou latinské názvy). Na strope sú výjavy z taliankych legiend. Dojem trochu kazí pult so suvenírmi a knihami, ktorý je rozložený pred jednou z máp.
Prechádzame ešte cez ďalšie miestnosti, dlhšie sa zdržíme v Raffaelových sálach (Stanze e Logge di Raffaello), čo sú miestnosti, ktoré sú venované Raffaelovým dielam. V Sieni podpisov visí jeho známy obraz Aténska škola. Uprostred miestnosti je vitrínka s popisom obrazu a my sa zabávame tým, že hľadáme na obraze jednotlivé postavy podľa popisu: uprostred diania sú Platón a Aristoteles, vpravo s kružidlom Euklides, bradatý ujo s knihou čupiaci vľavo je Pytagoras, na schodoch leží Diogenes. Úplne napravo je v skupinke stojacich mužov mladík, ktorý pozerá priamo na nás - je to Raffaelov autoportrét. Viac zaujímavých informácií o obraze je napríklad na wikipedii.
Konečne sa blížime k Sixtínskej kaplnke. Ja tam idem už druhýkrát, preto viem, čo mám čakať, no chalanov, hlavne Rada, prekvapí, aká je celá sála malá a tmavá. Ľudí je tu celkom dosť, ale stále menej, ako bolo pred tromi rokmi v auguste, čo bola najvyššia sezóna. Vtedy služba v jednom kuse pssstkala, keď niekto hlasnejšie prehovoril, teraz nič, preto tu nie je to príjemné ticho, v ktorom sa dá vychutnať Michelangelovo veľkolepé dielo. Fotiť sa tu ale stále nesmie a dosť na to dávajú pozor. Napriek tomu sa o to niektorí pokúšajú tajne, štýlom akože ja nič, niečo naslepo cvaknú. Fakt neviem, načo im bude tmavá a rozmazaná fotka, ktorú takto získajú. To už by som si radšej kúpila pohľadnicu.
Ozaj, je zaujímavé, prečo sa vlastne nesmie v Sixtínskej kaplnke fotiť. Ja som si myslela, že je to kvôli ochrane fresiek. Prdlajz. Aj tu ide len a len o biznis. Fotiť sa nesmie z jednoduchého dôvodu - práva na fotenie a filmovanie v kaplnke vlastní japonská televízna spoločnosť Nippon TV, ktorá je známa napríklad kvízovými reláciami. Túto vymoženosť získala za to, že financovala vyčistenie a reštaurovanie fresiek v kaplnke. Práce trvali takmer 15 rokov a podľa vyúčtovaní stáli 3 až 4 milióny dolárov. Televízia celý proces obnovy dokumentovala, dva z dokumentárnych filmov sú aj v angličtine. No a ich investícia sa im pekne vracia s každou kúpenou pohľadnicou či knihou.
Na internete sa dá nájsť množstvo faktov aj legiend o Sixtínskej kaplnke, preto len stručne zopár zaujímavostí. Napríklad to, ako sa Michelangelo urputne bránil objednávke na vymaľovanie stropu kaplnky od pápeža Júliusa II. Ten bol presvedčený o Michelangelovej genialite a čím viac sa tomu umelec bránil, tým viac nástojil. Michelangelo bol hlavne sochár, s maľovaním nemal takmer žiadne skúsenosti, a preto sa necítil na takúto veľkú úlohu. Nakoniec sa na to podujal a v Sixtínskej kaplnke trčal zavretý štyri roky. Zápasil s viacerými ťažkosťami a problémami. Z dvoch techník maľovania fresiek si vybral tú ťažšiu, keď sa farby nanášajú na čerstvú omietku (nie na navlhčenú pôvodnú omietku). Nepoznal špecifiká rímskeho vápna a tretinu hotovej práce mu zničila pleseň. Potom zase chýbali peniaze, pretože pápež v tom čase viedol vojnu proti Francúzom.
Hovorí sa aj, že maľoval poležiačky, čo iné teórie vyvracajú. Vraj mal špeciálne upravené lešenie, aby mohol pracovať postojačky. Isté však je, že oči ho museli poriadne bolieť. Svietil si sviečkou pripevnenou na klobúku.
Strop Michelangelo domaľoval v novembri 1512. O 23 rokov sa do kaplnky vrátil, na žiadosť pápeža Pavla III. mal vyzdobiť veľkú oltárnu stenu. Keďže na strope zobrazil stvorenie Adama a počiatky ľudstva, na oltárnu stenu sa rozhodol namaľovať záverečné dejstvo - Posledný súd. Celej scéne s takmer 300 postavami dominuje veľká postava Krista, ktorý zdvihnutou pravicou vykonáva súdny akt. Po jeho pravej strane sú vyvolení, ktorí vystupujú na nebesia a po ľavici zatratení, klesajúci do priepasti, kde už na nich čaká Cháron so svojou loďkou.
Fresku dokončil v roku 1541 a jej odhalenie na Vianoce vyvolalo škandál. Objavil sa nahý Kristus s takmer pohanskými črtami a aj postavy okolo neho boli nahé. Po mnohých kritikách a prudkých námietkach umelec "zahalil" niektoré postavy odevom. Vraj bola nahá aj Mária po Kristovom boku, odborníci si to myslia na základe jej postoja - je natočená tak, aby z jej nahoty nebolo veľa vidno. Neskôr poverili iného maliara, Michelangelovho žiaka Daniela da Volterra, aby domaľoval odev ďalším postavám. Pri reštauračných prácach o vyše 400 rokov neskôr riešil Vatikán dilemu, či ponechať primaľované odevy alebo nechať dielo v stave, ako ho namaľoval majster. Nakoniec sa zachovali veľmi diplomaticky - 17 zo 40 domaľovaných "zásterok" mohli reštaurátori zmyť. Michelangelovi sa tak dostalo isté, aj keď neskoré, zadosťučinenie.
Po odchode z múzeí sme stihli ešte na chvíľu vojsť do Baziliky sv. Petra a potúlať sa po námestí pred ňou, ale to len vďaka finte, ktorú som objavila na internete a popisujem ju o pár riadkov nižšie. Na viac nám už sily v tento deň neostali, metrom sme sa odviezli "domov" a šli na večeru.
--Je dobré vedieť
Podľa mapy Vatikánu sú vchody do múzeí a do Baziliky sv. Petra od seba dosť vzdialené. Keď vyjdete z múzeí a chcete ísť do Baziliky, treba prejsť asi 15 minút pešo popri múre a do Vatikánu vstúpiť iným vchodom. Menej známe však je, že z Vatikánskych múzeí sa dá vyjsť priamo k Bazilike bez toho, aby ste museli čakať v dosť dlhom rade, ktorý sa zvyčajne tvorí pri vstupe.
Od Paradajky vchádzame znova dnu a prezeráme si exponáty v miestnostiach, ktorými postupne prechádzame, teda vlastne v jednotlivých múzeách. Zaujímavé je Egyptské múzeum (Gregoriano Egizio), kde sú vystavené múmie a sochy nájdené v Ríme. Za čias cisárov bolo totiž veľmi moderné všetko, čo sa týkalo Egypta, preto sa do Ríma pozvážali všelijaké artefakty nájdené (či ukradnuté?) v Egypte, a preto aj na námestiach v Ríme nájdeme spolu 13 egyptských obeliskov.
Ďalšie pekné sochy sú umiestnené v miestnostiach s poetickými názvami: Sieň zvierat, Kabinet masiek, Sála múz, či Galéria búst. Vo všetkých sú vystavené väčšinou veľmi staré sochy a väčšinou vo veľmi zachovanom stave. Je fascinujúce dotknúť sa (opatrne, lebo je zakázané dotýkať sa exponátov :-)) kameňa, ktorého sa dotýkali iné ruky pred takmer 2 000 rokmi a vytvorili z neho niečo také krásne.
 |
| Správca v múzeu to nemá ľahké... |
Prechádzame ešte cez ďalšie miestnosti, dlhšie sa zdržíme v Raffaelových sálach (Stanze e Logge di Raffaello), čo sú miestnosti, ktoré sú venované Raffaelovým dielam. V Sieni podpisov visí jeho známy obraz Aténska škola. Uprostred miestnosti je vitrínka s popisom obrazu a my sa zabávame tým, že hľadáme na obraze jednotlivé postavy podľa popisu: uprostred diania sú Platón a Aristoteles, vpravo s kružidlom Euklides, bradatý ujo s knihou čupiaci vľavo je Pytagoras, na schodoch leží Diogenes. Úplne napravo je v skupinke stojacich mužov mladík, ktorý pozerá priamo na nás - je to Raffaelov autoportrét. Viac zaujímavých informácií o obraze je napríklad na wikipedii.
 |
| sk.wikipedia.org |
Ozaj, je zaujímavé, prečo sa vlastne nesmie v Sixtínskej kaplnke fotiť. Ja som si myslela, že je to kvôli ochrane fresiek. Prdlajz. Aj tu ide len a len o biznis. Fotiť sa nesmie z jednoduchého dôvodu - práva na fotenie a filmovanie v kaplnke vlastní japonská televízna spoločnosť Nippon TV, ktorá je známa napríklad kvízovými reláciami. Túto vymoženosť získala za to, že financovala vyčistenie a reštaurovanie fresiek v kaplnke. Práce trvali takmer 15 rokov a podľa vyúčtovaní stáli 3 až 4 milióny dolárov. Televízia celý proces obnovy dokumentovala, dva z dokumentárnych filmov sú aj v angličtine. No a ich investícia sa im pekne vracia s každou kúpenou pohľadnicou či knihou.
 |
| sk.wikipedia.org |
 |
| Stvorenie človeka (sk.wikipedia.org) |
Strop Michelangelo domaľoval v novembri 1512. O 23 rokov sa do kaplnky vrátil, na žiadosť pápeža Pavla III. mal vyzdobiť veľkú oltárnu stenu. Keďže na strope zobrazil stvorenie Adama a počiatky ľudstva, na oltárnu stenu sa rozhodol namaľovať záverečné dejstvo - Posledný súd. Celej scéne s takmer 300 postavami dominuje veľká postava Krista, ktorý zdvihnutou pravicou vykonáva súdny akt. Po jeho pravej strane sú vyvolení, ktorí vystupujú na nebesia a po ľavici zatratení, klesajúci do priepasti, kde už na nich čaká Cháron so svojou loďkou.
Fresku dokončil v roku 1541 a jej odhalenie na Vianoce vyvolalo škandál. Objavil sa nahý Kristus s takmer pohanskými črtami a aj postavy okolo neho boli nahé. Po mnohých kritikách a prudkých námietkach umelec "zahalil" niektoré postavy odevom. Vraj bola nahá aj Mária po Kristovom boku, odborníci si to myslia na základe jej postoja - je natočená tak, aby z jej nahoty nebolo veľa vidno. Neskôr poverili iného maliara, Michelangelovho žiaka Daniela da Volterra, aby domaľoval odev ďalším postavám. Pri reštauračných prácach o vyše 400 rokov neskôr riešil Vatikán dilemu, či ponechať primaľované odevy alebo nechať dielo v stave, ako ho namaľoval majster. Nakoniec sa zachovali veľmi diplomaticky - 17 zo 40 domaľovaných "zásterok" mohli reštaurátori zmyť. Michelangelovi sa tak dostalo isté, aj keď neskoré, zadosťučinenie.
 |
| Posledný súd (sk.wikipedia.org) |
--Je dobré vedieť
Podľa mapy Vatikánu sú vchody do múzeí a do Baziliky sv. Petra od seba dosť vzdialené. Keď vyjdete z múzeí a chcete ísť do Baziliky, treba prejsť asi 15 minút pešo popri múre a do Vatikánu vstúpiť iným vchodom. Menej známe však je, že z Vatikánskych múzeí sa dá vyjsť priamo k Bazilike bez toho, aby ste museli čakať v dosť dlhom rade, ktorý sa zvyčajne tvorí pri vstupe.
Keď ste v Sixtínskej kaplnke, všimnite si na jej druhom konci (opačný koniec ako ten, ktorým ste vošli), kadiaľ ľudia vychádzajú von. Bližšie sú dvere naľavo – to je obvyklý východ, ten vedie naspäť cez múzeum a von hlavným vchodom. Vy skúste vyjsť dverami, ktoré sú viac vzadu, napravo. Háčik je v tom, že cez tieto dvere môžu ísť iba organizované skupiny so sprievodcom, nie individuálni turisti. Keď sme tam boli my, za jednou takou skupinou strážnik dvere zavrel, takže sme nemohli len tak prejsť. Pokúsili sme sa pripojiť k nejakej väčšej skupine, akože k nim patríme. Aj sa to podarilo, len sme nepridali hneď k prvej, pretože medzi Kórejcov by sme vizuálne veľmi nezapadli :-). Počkali sme si na nejakých Holanďanov a v pohode sme prešli. Východ nás vyviedol do uličky, ktorá popri Bazilike vedie hore na kupolu. Tá už bola zatvorená, preto sme sa išli na chvíľu pomotať do Baziliky a potom na námestie.
Dôležité upozornenie k tejto finte: ak chcete vidieť to slávne špirálové schodisko (veľmi fotogenické), musíte si ho pozrieť už na začiatku, inak ho miniete. Schodisko je totiž východom z múzeí, ale len v prípade, ak vyjdete zo Sixtínskej kaplnky tými dverami vľavo. Aby ste ho videli, musíte ho nájsť už hneď po vstupe do múzeí – po kontrole vstupeniek vyjdete hore pohyblivými schodami. Väčšina ľudí pôjde rovno, vy sa však stočte doprava, akoby do protismeru schodov, tam uvidíte poštu a pri nej sú tie schody. Je to jednosmerka – cesta von, ale v pohode si ich môžete zhora pofotiť, aj trochu po nich zísť a potom sa vrátiť hore, k eskalátoru a s hlavným prúdom ľudí začať prehliadku.
Viac informácií o „finte s pravými dverami“ a aj iné zaujímavé informácie o Vatikánskych múzeách si môžete pozrieť na tomto blogu.
--Info
Viac informácií o „finte s pravými dverami“ a aj iné zaujímavé informácie o Vatikánskych múzeách si môžete pozrieť na tomto blogu.
--Info
- oficiálna stránka: http://mv.vatican.va/3_EN/pages/MV_Home.html, tu sa dá nájsť aj kalendár otváracích a voľných dní na celý rok
- otváracie hodiny: pondelok až sobota 9:00 - 18:00 (pokladňa do 16:00); posledná nedeľa v mesiaci 9:00 - 14:00 (pokladňa do 12:30, vstup je zdarma)
- vstupné (marec 2012): celý lístok 15 €, zľavnený 8 € (deti od 6 do 18 rokov, študenti do 26 rokov)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára