Keď mi Rado niekedy v lete oznámil, že v zime pôjdeme spolu do Nepálu, nebrala som to veľmi vážne. Chlapi toho narozprávajú... Ani sme sa poriadne nepoznali, čokoľvek sa môže do zimy zmeniť. A ani s peniazmi na takú ďalekú cestu to nie je jednoduché, veď platím každý mesiac poriadnu pálku za hypotéku na byt.
Niekedy v auguste som dostala za úlohu vybaviť si dlhšiu dovolenku od šéfky.
V septembri pozisťovať od rôznych nepálskych agentúr, ako je v zime v horách a či sa dá trekovať až do základného tábora pod Everest. Zároveň som o mesiac napísala podobnú otázku jedinej Slovenke, o ktorej viem, že je tam ako doma, Dorote Nvotovej. Iné odpovede, ako prišli, som ani nečakala: od Doroty - v zime je tam fakt kosa, minulé Vianoce bolo v Tengboche mínus 20, a to je len 3 800 m n. m. Nie je to nemožné, ale ani veľmi príjemné. Od agentúr z Káthmandú: trekovať sa dá aj v zime, žiadny problém, chcete nosiča, sprievodcu, vybavíme.
V novembri prišlo konečné rozhodnutie - ide sa, objednaj letenky.