Keď mi Rado niekedy v lete oznámil, že v zime pôjdeme spolu do Nepálu, nebrala som to veľmi vážne. Chlapi toho narozprávajú... Ani sme sa poriadne nepoznali, čokoľvek sa môže do zimy zmeniť. A ani s peniazmi na takú ďalekú cestu to nie je jednoduché, veď platím každý mesiac poriadnu pálku za hypotéku na byt.
Niekedy v auguste som dostala za úlohu vybaviť si dlhšiu dovolenku od šéfky.
V septembri pozisťovať od rôznych nepálskych agentúr, ako je v zime v horách a či sa dá trekovať až do základného tábora pod Everest. Zároveň som o mesiac napísala podobnú otázku jedinej Slovenke, o ktorej viem, že je tam ako doma, Dorote Nvotovej. Iné odpovede, ako prišli, som ani nečakala: od Doroty - v zime je tam fakt kosa, minulé Vianoce bolo v Tengboche mínus 20, a to je len 3 800 m n. m. Nie je to nemožné, ale ani veľmi príjemné. Od agentúr z Káthmandú: trekovať sa dá aj v zime, žiadny problém, chcete nosiča, sprievodcu, vybavíme.
V novembri prišlo konečné rozhodnutie - ide sa, objednaj letenky.
Kvôli Samkovým prázdninám sme boli trochu obmedzení výberom termínu, a tak som zopár večerov strávila na Pelikáne kombinovaním rôznych možností prepravy a dátumov návratu. Priamy let jedinou spoločnosťou do Káthmandú bol najdrahší a tak som to skúšala cez Dillí, Dubaj, Abu Dhabi, rôzne letecké spoločnosti s rôznymi miestami odletu - Viedeň, Praha, Budapešť. Nakoniec sme zvolili let Air France do Dillí a odtiaľ indickou spoločnosťou Jet Airways do KTM. Všetko sme objednávali aj platili cez internet, e-mailom sme objednali u agentúry v KTM povolenia a letenku do Lukly a boli sme pripravení. Teda ešte dve veci som musela vybaviť. Dokúpiť chýbajúce oblečenie (o výbave bude samostatný článok) a kúpiť si malý zápisník.
Hneď po objednaní letenky som sa rozhodla, že si počas celej cesty budem písať denník, niežeby som trpela sklerózou, ale niektoré detaily po čase z pamäti vypadnú a ja som sa chcela aj po dlhšej dobe vrátiť k spomienkam na Himaláje.
Týždeň pred odletom som bola doma v Prešove, kde sme si urobili akési demo Vianoce, keďže do Nepálu sme odlietali deň pred Vianocami. Prvé Vianoce za 33 rokov, ktoré nebudem s rodinou. Mladšia sestra Katka mi dala najlepší darček - diár s krásnou orientálne ozdobenou, tvrdou obálkou. No ja už som mala kúpený o polovicu menší, tenší a hlavne ľahší zápisník, keďže inštrukcie od Rada zneli jasne: zbaliť si len nutné veci, všetko zbytočné a ťažké ostáva doma, uvedom si že všetko si to budeš vláčiť sama (nosiča zamietol hneď na začiatku, čo sme bábovky?). Pri balení mi to však prišlo ľúto, rodičia, Katka, aj malý Tomáško mi na prvú stranu nakreslili obrázky a želania šťastnej cesty, tak som si v nestráženej chvíli šupla do tašky ten väčší zápisník, aby som rodinu aspoň takto mala pri sebe. A urobila som dobre. Pôvodný zápisník by som mala plný už asi v tretine cesty.
Nasledujúci text sú teda prepísané zápisky z môjho denníka - 159 ručne písaných strán, posledných 35 strán na zhustených riadkoch, lebo papiera ubúdalo a stále bolo o čom písať.
..PONDELOK 20. 12. 2010 / Deň -2..
O dva dni odchádzame, zajtra som v práci naposledy v tomto roku a mám dojem, že nič nestíham. Namiesto chaotického riešenia vecí jednu cez druhú si začínam systematicky dokončovať všetko pekne poporiadku. Funguje to. Ešte musím nakúpiť pár vecí, večer si oprať a zajtra balíme bágle.
..UTOROK 21. 12. 2010 / Deň -1..
Pomóóóc, už zajtra odchádzame, nemôžem tomu uveriť. Aj sa teším, aj mám trochu obavy, jednoduché to určite nebude. Do ruksaku prihadzujem teplú vložku do spacáku (Radko vraví, že zbytočne, lebo to nezahreje), termosku na teplý čaj (tiež darček pod stromček, o ktorom váham, či brať alebo nie), ďalšie ponožky a šatku.
..STREDA 22. 12. 2010 / Deň 0..
Ráno ešte obaja máme vybavovačky, Rado ide do práce, ja na poštu, potom tiež do práce a pred jedenástou odchádzame domov, zatiahneme šnúrky na ruksakoch, posledná kontrola, či máme pasy, vytlačené letenky a peniaze a všetci traja vyrážame na vlak do Prahy s odchodom 14:09. Cestou vo vlaku nás Rado zabáva historkami zo svojich dvoch predošlých pobytov v Nepále.
Večer v Prahe "igelitujeme" potravinovou fóliou môj ruksak, najbližšie ho otvorím až o asi 36 hodín. Ideme skoro spať, lebo na letisko odchádzame nočným busom o 04:34. Naša cesta sa začína.
..ŠTVRTOK 23. 12. 2010 / Deň 1 - Cestovný..
Praha - Paríž - Dillí
Buď mám naozaj cestovateľské šťastie, alebo mi ho prináša môj cestovateľský talizman, sloník Max, alebo pri nás jednoducho stáli všetci svätí (a je jedno, či práve mali službu "naši" alebo hinduistickí, či buddhistickí), no dnes sa nám všetko vydarilo. Stihli sme bus na letisko v Prahe. Let síce trochu meškal, ale stihli sme aj prestup na let do Dillí, aj keď bolo treba prejsť dlhú cestu na iný terminál a mali sme na to asi 30 minút. Nakoniec sme odleteli s 2,5 hodinovým meškaním. Čakali sme totiž na nejakých transferových cestujúcich, čo nestíhali prestup, potom bolo treba odmrazovať lietadlo a potom ešte čakať na povolenie na odlet. V Paríži dosť fúkalo, takže pri odlete a aj predtým pri prílete s nami pekne zamávalo.
Príletu do Dillí som sa trochu obávala, lebo Radko aj internet ma strašili historkami o tom, ako budeme osem hodín zavretí v transferovej miestnosti s asi miliónom ľudí, jediným úbohým stánkom s občerstvením, tvrdými sedadlami a hroznými záchodmi. Zoberú nám pasy a vrátia nám ich s palubnými lístkami po hodinách čakania. V kútiku duše som dúfala, že to tak nebude, predsa len letisko nedávno rekonštruovali, tak hádam niečo urobili aj s onou strašidelnou miestnosťou.
Zo strašidelnej miestnosti sa vykľul útulný priestor s kobercom, mäkkými sedadlami aj ležadlami, poloprázdny a s celkom prívetivými úradníkmi. Asi aj celkom šikovnými, lebo už o pol hodinu dostávame palubné vstupenky, nikto nám nikam s našimi pasmi nezdrhol a sme milostivo prepustení do priestorov fakt pekného letiska.
Keďže je pol tretej ráno, je tu pokojná, ospanlivá nálada, trochu si poobzeráme obchodíky, kúpime niečo na pitie a chrumkanie a ideme k nášmu "gejtu", kde si obsadzujeme tri ležadlá. Kúsok od nás je krásna zelená stena, vertikálne sú tu nasadené rastliny a vyzerá to fakt dobre.
Zaspávam. Sú Vianoce.
..PIATOK 24. 12. 2010 / Deň 2 - Vianočný..
Dillí - Káthmandú
Zobúdzam sa pred šiestou na to, že mi je zima a škriabe ma v hrdle. Chlapci spia, prikrývam Radka dekou z lietadla a idem sa trochu poprechádzať. Na každej toalete (vyskúšala som ich tu už tri, sú každých asi 100 metrov) je "služba" - na pánskych chlap, u nás žena. Fešanda čaká pred dverami kabínky, kým... kým odtiaľ nevyjdem. Potom ide dnu. Aj keď si dám pozor, aby som všetko poriadne spláchla, splachuje za mnou ešte raz. Po umytí rúk púšťa za mnou vodu a oplachuje umývadlo od zvyškov mydlovej peny. Aj takto sa dá zvyšovať zamestnanosť.
Je 7:00 a náhle sa rozvidnelo. Akoby niekto šťukol vypínačom. Ešte pred 2 minútami bola čierno-čierna tma. Stále čakáme. Odlet je 07:30, ale Jet Airways poslali SMS, že sa presúva na 08:30, len na tabuliach to stále nezmenili. Iný let do KTM je zrušený. Domáci tu pospávajú v tričkách a s holými nohami v šľapkách. Bŕŕŕ.
Let na presúvajú na 10:00 (neskôr sa dozvieme, že kvôli štrajku v Káthmandú). Na šľaktrafenie. Asi som to cestovateľské šťastie zariekla. Keď prídeme neskoro do Káthmandú, budeme mať málo času na vybavovanie vecí v agentúre, kde nám už, dúfame, vopred pripravili letenky do Lukly, povolenia a nepálsku SIM kartu do mobilu.
O 09:30 už nastupujeme do lietadla. Vyzerá to, že spojili dva lety, ktoré po sebe nasledovali. Tešili sme sa predčasne, ešte hodinu sedíme v lietadle, kým vzlietneme. Jeme, spíme a o chvíľu sa pod nami ukazuje Káthmandú. Objímajú ho hory. Ale aké hory! Z lietadla máme mizerný výhľad, ale znovu sa mi vrátil ten pocit úžasu, keď som prvýkrát videla Himaláje z lietadla pri ceste z Lhasy. Letíme stále nižšie a už aj pristávame. Je to najhladšie pristátie z letov, ktoré máme za posledných 24 hodín za sebou.
--Namasté Káthmandú
Na letisku je chaos, každý sa snaží rýchlo sa zorientovať, nájsť tie správne papiere, vypísať ich a postaviť sa do radu na víza. Rado to tu už pozná, nás pošle vypisovať lajstrá a odíde držať miesto v rade. Celá procedúra nakoniec prebehne celkom rýchlo a hladko. Šťastne si vyzdvihujeme naše tri ruksaky a o chvíľu sa za nami zatvárajú dvere letiska. A na najbližšie tri týždne aj dvere za pohodlným životom, teplou vodou, doplneným toaleťákom na WC a vyhriatym paplónom. A pred nami sa otvára... sama neviem, čo zažijem, ale určite to bude nezabudnuteľné.
Na letisku je chaos, každý sa snaží rýchlo sa zorientovať, nájsť tie správne papiere, vypísať ich a postaviť sa do radu na víza. Rado to tu už pozná, nás pošle vypisovať lajstrá a odíde držať miesto v rade. Celá procedúra nakoniec prebehne celkom rýchlo a hladko. Šťastne si vyzdvihujeme naše tri ruksaky a o chvíľu sa za nami zatvárajú dvere letiska. A na najbližšie tri týždne aj dvere za pohodlným životom, teplou vodou, doplneným toaleťákom na WC a vyhriatym paplónom. A pred nami sa otvára... sama neviem, čo zažijem, ale určite to bude nezabudnuteľné.
Za dverami vstupujeme do mraveniska ľudí, Nepálčanov aj turistov, pred letiskom je parkovisko, plné trúbiacich taxíkov, desiatky neúnavných taxikárov ponúkajú odvoz.
Káthmandú. Hmýrenie množstva ľudí, hluk, trúbenie, výfukové plyny, smog, pokriky taxikárov a predavačov kadečoho. Typické zvuky mesta, aké som už zažila aj v iných krajinách. Ten hluk, veľa ľudí, strkanie a nie vždy vábne vône mi prvé dni vždy vadia. Potom si na to zvyknem a po návrate do nudnej Bratislavy mi tá životom pulzujúca atmosféra chýba.
Nájdeme hotel, ktorý Rado poznal z minulého roku, zhadzujeme ruksaky a vyrážame do mesta. Ulice sú plné ľudí, áut, rikší, motoriek a hluku. Rado hovorí, že oproti sezóne (jeseň) je tu poriedko a v uliciach je málo turistov.
V agentúre vybavujeme potrebné veci, ukázalo sa, že Rado už pozná Nepálčanov a ich systém práce dokonale, lebo nebolo pripravené všetko, čo sme od nich žiadali (a vopred aj polovicu ceny zaplatili). Letenky síce máme a až na malú chybu v mojom mene sú v poriadku, pre povolenia na trek v oblasti Everestu musíme ísť niekam na druhý koniec mesta. Dievčina z agentúry ide s nami, lebo na tom trváme a ukáže sa to ako dobré rozhodnutie, lebo bez nej by sme sa tam poriadne nedohovorili a to miesto asi ani nenašli. Konečne máme v rukách všetky potrebné povolenia a doklady.
V lepšej reštike si dávame akože vianočnú obedovečeru a mňa trošku premôže slabšia chvíľka, keď si spomeniem, ako sa u nás pripravuje štedrá večera. Normálne cítim vôňu kapustnice a aj zo dve-tri slzičky vytlačím. Po skvelom jedle na indický spôsob ešte obeháme zopár športových obchodov. Kupujeme slnečné okuliare za 250 NRs (nepálskych rupií), čo je asi 2,60 € a flísovú vložku do spacáka za 500 rupií. U nás taká stojí od 25 € vyššie.
Stmieva sa, je čoraz chladnejšie, dávame si vetrovky. Keď sme prišli, bolo asi 20 °C, teraz sa teplota pomaly blíži k nule. Kupujeme si ešte jedlo na ráno a ideme spať, lebo opäť musíme skoro vstávať.
Waw, ja som fakt v Nepále! Šťastné a veselé :-)
..SOBOTA 25. 12. 2010 / Deň 3 - Úmorný..
Káthmandú - Lukla (2 840) - Monjo (2 835)
Odlet o 07:30 do Lukly sa nekoná, vraj kvôli zlému počasiu v Káthmandú. Občas hlásia niečo v letiskovom rozhlase, ale často mám problém vôbec porozumieť, či teta hovorí anglicky alebo nepálsky. Zatiaľ sa let odkladá na 08:30, aspoň mám čas pozrieť si letisko.
Najprv sme prešli vstupnou halou, vzhľadom pripomína vestibul na bratislavskej hlavnej stanici. Sú tu stánky leteckých spoločností. Pred check-inom treba ísť do okienka banky na druhom konci zaplatiť letiskové taxy - 169 NRs na osobu. Názov banky je Nabil Bank. Majú tu ale aj banky s podivnými menami, z taxíka som videla Laxmi Bank (Lakšmí je hinduistická bohyňa) a Siddhartha Bank (to je rodné meno Buddhu). To ako by u nás bola napríklad Ježišbanka. V odletovej hale sú tri stánky, fajčiarska miestnosť, smradľavé záchody, sedadlá a zima. V jednom stánku robia kávu a čaj, v ďalšom predávajú suveníry a časopisy. Elle stojí v Nepále 250 NRs.
Na jednom rade sedadiel popri stene je usadená asi 10-členná japonská výprava turistov v dôchodkovom veku, práve od svojho sprievodcu nafasovali rozkošné papierové krabičky s jedlom a džúsikom.
Na jednom rade sedadiel popri stene je usadená asi 10-členná japonská výprava turistov v dôchodkovom veku, práve od svojho sprievodcu nafasovali rozkošné papierové krabičky s jedlom a džúsikom.
Sú tu dva východy s honosným názvom Gate. Sú od seba vzdialené asi 15 metrov, čiže pokojne by sa von mohlo vychádzať jedným východom, ale takto si aspoň roztriedia ľudí podľa spoločností. To, čo som najprv považovala za WC, podľa označenia príslušných postavičiek, sú vlastne dva vchody ku každému gejtu - jeden pre mužov a druhý pre ženy. To preto, že pred vstupom na letiskovú plochu sa ešte cestujúci prezerajú, takže nehrozí, že ženu bude ohmatávať chlap.
Á, máme sa pripraviť na odlet. Šprintujeme k východom a v pristavenom autobuse si sadáme k dverám, aby sme boli v lietadle prví a chytili si miesto naľavo (akoby za šoférom v aute), lebo je odtiaľ najlepší výhľad na Himaláje. Ja som z busu vyštartovala hneď, ako na nás kývli, ale predbehol ma vodca japonskej skupinky, ktorý obsadil prvé dva rady. Ja som si rýchlo sadla na tretie sedadlo a taškou som obsadila ešte miesto za sebou. Samko si sadne napravo.-- Cukríky, vata a adrenalínové letisko
V pilotnej kabíne už sedia dvaja piloti vo fešáckych čiernych kožených bundách a Rado si pochvaľuje, že nie sú úplne mladí, tak hádam by sa im pristátie na jednom z najnebezpečnejších letísk sveta mohlo podariť.
V pilotnej kabíne už sedia dvaja piloti vo fešáckych čiernych kožených bundách a Rado si pochvaľuje, že nie sú úplne mladí, tak hádam by sa im pristátie na jednom z najnebezpečnejších letísk sveta mohlo podariť.
Pristáva sa na šikmej dráhe, ktorá má asi 500 metrov - do kopca. Odlieta sa zase dolu kopcom a pilot to musí na tej krátkej dráhe rozbehnúť tak, aby sa stihol zdvihnúť ešte pred jej koncom, lebo tam už potom nie je nič, len priepasť. Nejaké to lietadlo tam občas skončí.
Odlietame z Káthmandú. Zo zadného sedadla vstáva letuška (milá dievčina v akomsi nepálskom kroji) a rozdáva celej osádke (asi 15 ľudí) cukríky a vatu do uší. Je to dosť vtipné :-). Normálne má chumáče vaty rozložené na tácke, treba si ich zobrať a v rukách z nich ušúľať štupeľ proti hluku. Podľa mňa ich ale ani netreba, hluk vrtúľ sa mi zdá znesiteľnejší, ako som zažila pri mojom prvom lete z Bratislavy do Prahy, to som letela lietadlom typu ATR.
Piloti vyzerajú byť spoľahliví, každý úkon si skontrolujú, pozerajú do ťaháku a ja si spomeniem, ako nám kamoška rozprávala, že keď oni leteli do Lukly, jeden pilot dvihol ruku k takej páčke nad hlavou a druhý ho po tej ruke bachol, akože nie, nechytaj to. Jáj, zabudla som spomenúť, že pilotná kabína je bez dverí, takže vidíme všetko, čo piloti robia.
Letíme si, letíme a bác, odrazu sa naľavo objavujú kopce. Podľa mňa letíme asi v ich výške. Je to nádherné, vyfasovala som foťák, tak fotím hory cez okienko smerom dopredu aj dozadu a políčka a cestičky a domy pod nami a o chvíľu budeme pristávať, takže mám foťák namierený na predné sklo. Prilietavame do údolia nad Luklou, mám pocit, že nás tie kopce zovrú medzi seba a už nepustia. Párkrát to s nami dosť nepríjemne zhupne, a už mierime k dráhe. Vidím ju vpredu, odrazu vyrástla kolmo pred nami. Zdá sa mi, že narazíme do nej, ale o chvíľu sme už na zemi. Japonci tlieskajú, aj ja sa pridávam, to pristátie si to zaslúži.
Cesta do dediny vedie okolo letiska, zastavujeme sa na obed v ubytovni, odkiaľ je výhľad na dráhu a pár príletov a odletov si pozrieme, nafotíme a ja si ich aj nakrúcam do mobilu. Už teraz som vážne zvedavá na náš odlet. Teraz sa jedno lietadlo odlepilo od zeme dosť skoro, ale to pred ním iba pár metrov pred koncom dráhy, bolo to fakt tesné.
V jedálni sme sami, prebaľujeme si veci do ruksakov, pripravujeme sa na prvý pochod. Domáca pani kŕmi dieťa polievkou, v telke beží nejaká nepálska telenovela prerušovaná reklamami na šampóny a pracie prášky. Je tu taká akoby "nedeľnopoobedná" pohodička, ani sa mi odtiaľ nechce. No musím. Vyrážame na cestu, je asi poludnie a čaká nás cesta do Phakdingu, kde sa obyčajne trekeri zastavujú na prvú noc, my to skúsime potiahnuť až do Monja, lebo zajtra nás čaká strmý výstup do Namche, tak nech si dnes urobíme väčšiu časť cesty.
--Štart
Začiatok treku je super, kráčame kamenisto-hlineným chodníčkom, väčšinou cez les, minieme aj pár rododendronov, škoda že teraz nekvitnú. Cesta je stále mierne stúpanie a klesanie a prešli sme už aj prvý z visutých mostov nad riekou Dudh Kosi, ktorú ešte budeme niekoľkokrát križovať. Pripomína mi to tu trochu chodník zo Štrbského na Popradské pleso. Ideme už dobré dve hodiny a ja začínam zaostávať. Naštastie Rado veľa fotí, tak pauzujeme každú chvíľu. Okolo pol tretej prichádzame do Phakdingu a rozhodujeme sa, či ostávame tu alebo pokračujeme do Monja, čo sú ďalšie dve hodiny a okolo piatej sa už stmieva. Ideme ďalej.
Túto časť cesty si veľmi nepamätám, lebo ku koncu som už mlela z posledného. Viem, že sme minuli pár kravičiek, oslíkov a koní, videli sme krásne výhľady a prešli pár hojdavých mostov nad riekou. Do Monja sme došli krátko pred zotmením a našli si ubytko v Mini Tibet Lodge, kde bola usmievavá didi (domáca pani) s trojročným chlapčekom za pätami. Zasadli sme v jedálni k piecke a ja som schúlená v plastovej stoličke začala podriemkávať. Strašne sa mi chcelo spať. Radko ma nútil chlípať teplý čaj a jesť zeleninovú polievku, ktorá bola fakt výborná, ale nemala som síl ju jesť a žalúdok som mala divne rozhojdaný. Tlačila som do seba lyžice nasilu, pomedzi to som podriemkávala a občas stručne odpovedala na zvedavé otázky uja domáceho, podľa všetkého otca didi. Po ďalších dvoch lyžiciach ma naplo a letela som na záchod. Vrátila som sa ale čerstvá, úplne prebratá, spokojná a hladná. Asi to bolo iba z nervozity z celého toho dňa, niečo podobné ma postretlo na železničnej stanici v Pekingu, pred odchodom do Lhasy. Dojedla som polievku, tenroraz s chuťou, umyli sme si zuby v ľadovej vode pred ubytovňou na ulici, pripravili spacáky a zaľahli. Na to, aká som bola predtým unavená, sa mi vôbec nedarilo zaspať. V izbe bolo večer 13 °C a teplota stále klesala. Od domácich sme dostali hrubé paplóny, tie sme si prehodili cez spacáky. Jednu fľašu s vodou sme na skúšku postavili k oknu, či zamrzne. Celú noc som iba tak predriemkala, budila som sa na to, že mi je horúco, na Radkove otáčanie sa a nadránom mi bola trochu zima. Zavŕtala som sa hlbšie do spacáku a hneď bolo teplučko. Spala som iba v spodnom funkčnom tričku, spodných nohaviciach a ponožkách, preto ma prekvapilo, keď sme pri prebudení mali všetci obláčiky rosy pred nosom. Teplomer na hodinkách ukázal 2 °C. Ups, ešte dobre, že som si šošovky dala k sebe do spacáku, aby nezamrzli.
Raňajkujeme palacinky (hrubé a sladké) a toasty s domácim džemom, ktorý robila didi z jabĺk a sliviek. Po umytí zubov pri lavóre na zadnom dvore (ujo nám priniesol aj horúcu vodu) vyrážame do Namche, ja trochu s obavami, či to zvládnem. Ale to už sa vlastne začína nový deň, chce to teda nový zápis v denníku.
... pokračuje 2. časťou
Odlietame z Káthmandú. Zo zadného sedadla vstáva letuška (milá dievčina v akomsi nepálskom kroji) a rozdáva celej osádke (asi 15 ľudí) cukríky a vatu do uší. Je to dosť vtipné :-). Normálne má chumáče vaty rozložené na tácke, treba si ich zobrať a v rukách z nich ušúľať štupeľ proti hluku. Podľa mňa ich ale ani netreba, hluk vrtúľ sa mi zdá znesiteľnejší, ako som zažila pri mojom prvom lete z Bratislavy do Prahy, to som letela lietadlom typu ATR.
Piloti vyzerajú byť spoľahliví, každý úkon si skontrolujú, pozerajú do ťaháku a ja si spomeniem, ako nám kamoška rozprávala, že keď oni leteli do Lukly, jeden pilot dvihol ruku k takej páčke nad hlavou a druhý ho po tej ruke bachol, akože nie, nechytaj to. Jáj, zabudla som spomenúť, že pilotná kabína je bez dverí, takže vidíme všetko, čo piloti robia.
Letíme si, letíme a bác, odrazu sa naľavo objavujú kopce. Podľa mňa letíme asi v ich výške. Je to nádherné, vyfasovala som foťák, tak fotím hory cez okienko smerom dopredu aj dozadu a políčka a cestičky a domy pod nami a o chvíľu budeme pristávať, takže mám foťák namierený na predné sklo. Prilietavame do údolia nad Luklou, mám pocit, že nás tie kopce zovrú medzi seba a už nepustia. Párkrát to s nami dosť nepríjemne zhupne, a už mierime k dráhe. Vidím ju vpredu, odrazu vyrástla kolmo pred nami. Zdá sa mi, že narazíme do nej, ale o chvíľu sme už na zemi. Japonci tlieskajú, aj ja sa pridávam, to pristátie si to zaslúži.Cesta do dediny vedie okolo letiska, zastavujeme sa na obed v ubytovni, odkiaľ je výhľad na dráhu a pár príletov a odletov si pozrieme, nafotíme a ja si ich aj nakrúcam do mobilu. Už teraz som vážne zvedavá na náš odlet. Teraz sa jedno lietadlo odlepilo od zeme dosť skoro, ale to pred ním iba pár metrov pred koncom dráhy, bolo to fakt tesné.
V jedálni sme sami, prebaľujeme si veci do ruksakov, pripravujeme sa na prvý pochod. Domáca pani kŕmi dieťa polievkou, v telke beží nejaká nepálska telenovela prerušovaná reklamami na šampóny a pracie prášky. Je tu taká akoby "nedeľnopoobedná" pohodička, ani sa mi odtiaľ nechce. No musím. Vyrážame na cestu, je asi poludnie a čaká nás cesta do Phakdingu, kde sa obyčajne trekeri zastavujú na prvú noc, my to skúsime potiahnuť až do Monja, lebo zajtra nás čaká strmý výstup do Namche, tak nech si dnes urobíme väčšiu časť cesty.--Štart
Začiatok treku je super, kráčame kamenisto-hlineným chodníčkom, väčšinou cez les, minieme aj pár rododendronov, škoda že teraz nekvitnú. Cesta je stále mierne stúpanie a klesanie a prešli sme už aj prvý z visutých mostov nad riekou Dudh Kosi, ktorú ešte budeme niekoľkokrát križovať. Pripomína mi to tu trochu chodník zo Štrbského na Popradské pleso. Ideme už dobré dve hodiny a ja začínam zaostávať. Naštastie Rado veľa fotí, tak pauzujeme každú chvíľu. Okolo pol tretej prichádzame do Phakdingu a rozhodujeme sa, či ostávame tu alebo pokračujeme do Monja, čo sú ďalšie dve hodiny a okolo piatej sa už stmieva. Ideme ďalej.
Raňajkujeme palacinky (hrubé a sladké) a toasty s domácim džemom, ktorý robila didi z jabĺk a sliviek. Po umytí zubov pri lavóre na zadnom dvore (ujo nám priniesol aj horúcu vodu) vyrážame do Namche, ja trochu s obavami, či to zvládnem. Ale to už sa vlastne začína nový deň, chce to teda nový zápis v denníku.
... pokračuje 2. časťou
Výborný cestopis, smekám před Vaším výkonem - jak spisovatelským, tak cestovatelským.
OdpovedaťOdstrániťLea
http://www.sileni-sobi.estranky.cz/