Audiencia u sultána (2008)

Dajú sa mesto a jeho obyvatelia spoznať za necelé tri dni? Asi nie. Ale dá sa objaviť jeho atmosféra, spoznať pár zaujímavých ľudí a vidieť krásne miesta. Istanbul je mesto, ktoré si to určite zaslúži.

Byzantion, Konštantinopol, Carihrad – tieto staré názvy mesta si pamätám z dejepisu. Vo svojej histórii bol Istanbul hlavným mestom kresťanskej Byzantskej aj islamskej Osmanskej ríše. Je to jediné mesto na svete, ktoré leží na dvoch kontinentoch. Obe časti oddeľuje prieliv Bospor, ale spájajú ich dva mosty; keď niektorým prejdete, môžete si povedať, že ste boli jednou nohou v Európe a druhou v Ázii. 

Pri spomienkach na Istanbul sa mi vynárajú dvojice slov: moderné a historické, mystické a obyčajné, Ázia a Európa, sladké a štipľavé, mešity a kostoly, mačky a… mačky. Naozaj, mačiek je v Istanbule neúrekom. Vždy keď sme sa počas potuliek mestom na chvíľu zastavili a poobzerali, narátali sme ich okolo seba minimálne päť. Jedna sa vyhrieva na múriku, ďalšia leží pod stolom a striehne na zvyšky jedla, dve nás prišli pozrieť za okno nočného baru a tá najsmelšia si urobila pohodlie v obchode so suvenírmi.

--Prorokove fúzy

Prvé ráno v Istanbule nás víta lejakom. Nemôžeme však plytvať časom, preto dážď-nedážď, ideme objavovať mesto. Namiesto pešej polhodinky sa však do centra vyberáme radšej taxíkom, čo je celkom lacný spôsob dopravy. Len si treba vybrať žltý a dať pozor, aby bol zapnutý taxameter. Naším cieľom je Topkapi, honosné sídlo, odtiaľ sultáni riadili svoju ríšu.


V súčasnosti je tu zbierka historických predmetov, ktoré približujú život sultánov, veľkovezírov a bojovníkov. Vstup je ako na letisku – tašky putujú na pás pod röntgen a my prechádzame cez detektor. Vstupujeme do rozľahlého areálu s mnohými nádvoriami, palácmi a krásnymi záhradami. V kuchynskom trakte obdivujeme obrovské kovové hrnce a varechy a nádherný riad, ktorého veľkú časť tvorí čínsky a japonský porcelán. Početné služobníctvo tu pripravovalo jedlá pre sultána, jeho dvor a hárem. V budove na ďalšom nádvorí sú vystavené kusy oblečenia niekdajších vládcov. Nejako si nevieme predstaviť, ako služobníctvo do kaftanov zvláštneho strihu sultána vôbec napratalo. Otvory na krk a rukávy sú také malé, že by si to oblieklo iba dieťa. Zvyšok odevu je, naopak, obrovský, asi preto, aby bolo oblečenie pohodlné a sultána sediaceho v tureckom sede nikde netlačilo.

Aj v ďalších budovách sú zaujímavé veci. Napríklad klenotnica so zbierkou sultánskych pokladov, kde si vo vitríne len tak leží jeden z najväčších diamantov na svete, 86 -karátový Kasiksi (lyžičiar alebo lyžičkový diamant), ktorý je orámovaný 49 briliantmi. A hneď vedľa sú zlaté svietniky, drahokamami ozdobené dýky a pozlátené sultánske tróny vykladané perleťou a slonovinou. Najviac nás však uchvátila časť s relikviami. V rôznych nádobkách a pozlátených skrinkách sú uskladnené predmety proroka Mohameda: sandál, čaša, meč, zub či chlpy z brady a fúzov, piesok z hrobu, odtlačok stupaje. Obyčajní turisti prechádzajú okolo týchto artefaktov so záujmom, ale na tvárach moslimov sa zračí veľká úcta. Mystickú atmosféru dotvára muž, ktorý spevavo číta z Koránu a jeho hlas sa reproduktormi prenáša do ďalších miestností. Škoda, že na všetkých týchto zaujímavých miestach je prísne zakázané fotografovať.

--Do mešity v ponožkách

Všetky známe pamiatky sú v Istanbule na jednom mieste. Pár minút chôdze od Topkapi je slávna Hagia Sofia – Chrám Božej múdrosti. Je to štvrtý najväčší chrám na svete. Dal ho postaviť cisár Justinián I. Veľký v 6. storočí n. l. na mieste pôvodného chrámu, ktorý dvakrát úplne vyhorel. Po páde Byzantskej ríše v 15. storočí boli vo svätostánku zamaľované mozaiky a pristavené štyri minarety a z kresťanského chrámu sa takto stala hlavná istanbulská mešita. Aké jednoduché. Túto slávnu stavbu spoznáte aj z diaľky podľa toho, že jeden z minaretov je tehlový – červený a zvyšné tri sú postavené z bieleho mramoru. Údajne kvôli správnemu vyváženiu stavby a rozloženiu hmotnosti.

Hneď vedľa Hagia Sofie je ďalšia známa stavba – Modrá mešita (Sultan Ahmed Camii) postavená v 17. storočí. Tiež je neprehliadnuteľná – má totiž ako jediná v meste šesť minaretov. Postaviť ich bola veľká opovážlivosť, pretože v tom čase mala šesť minaretov jedine Veľká mešita v Mekke. Sultán nakoniec našiel riešenie. Šalamúnske, ale trochu drahé. K mešite v Mekke dal pristaviť siedmy minaret. Mešita vďačí za svoj farebný názov vnútornej výzdobe, ktorú tvoria obkladačky v bielej a vo všetkých odtieňoch modrej farby. Aby sme sa tam dostali, musíme sa postaviť do radu, ktorým sa posúvame k miestu na vyzutie. Na topánky sú k dispozícii plastové vrecká, rovnaké ako v supermarkete pri jablkách. Ženy nesmú vkročiť dnu, ak majú krátku sukňu a tričko. Na zahalenie sa pri vchode dajú požičať veľké modré šatky a odporúča sa zakryť si aj vlasy. Dnu je naozaj modro, príjemne ticho a trošku tu cítiť skutočnosť, že všetci návštevníci sú vyzutí. Časť na modlenie mužov je oddelená a „neveriaci“ tam nemajú vstup.

Len na skok od Modrej mešity je námestie Hippodrom, kde stoja tri stĺpy – Hadí stĺp, ktorému však chýbajú hadie hlavy, pretože ich v 18. storočí zhodil opitý poľský šľachtic, Egyptský obelisk prenesený do Istanbulu pred 1 600 rokmi a Murovaný obelisk, dosť zničený, pretože sa po ňom kedysi šplhali janičiari na dôkaz svojej udatnosti.

Pár metrov od námestia je vstup do podzemnej Yerebatanskej cisterny, ktorá od 6. storočia zásobovala mesto pitnou vodou. Čo už len môže byť na cisterne zaujímavé? Do tejto sa vchádza za zvukov vážnej hudby, na hlavy padajú jemné kvapky vody a otvára sa nám pohľad na stovky starobylých stĺpov ozdobených korintskými hlavicami. Dva stĺpy vyrastajú z hláv Medúz. Dosť prekvapujúci a nečakaný pohľad v cisterne.

wikipedia

--Ten robí to a ten zas tamto

Ulice mesta sú plné ľudí, no relatívne čisté. Možno by boli čistejšie, keby bolo popri chodníkoch viac smetných košov. Pripadala som si občas veľmi exoticky, keď som papierik od čokolády a pokrčenú plechovku nosila vo vrecku aj dve hodiny, kým som našla kôš. Dobrá výchova je niekedy trochu nepohodlná. 

Žobrákov alebo bezdomovcov sme veľa nezahliadli ani na rušných námestiach, ani v bočných uličkách, do ktorých sme sa občas zatúlali. Pripadalo nám, že každý tu niečo robí, aby sa uživil. Mladý chalan tlačí pred sebou krytý vozík s chrumkavými vynikajúcimi praclíkmi za jednu tureckú liru. Ďalší ponúka pečené gaštany, sú veľké a takmer olúpané. Neviem, či je to nejaká tradícia, alebo gaštany nejdú tak dobre na odbyt, ale predavač stíha gaštany pekne po jednom vyťahovať z horúcej pahreby, do polovičky ich olúpať a ukladať pred seba jeden vedľa druhého. Videli sme dokonca aj pár „umelcov“, ktorí z olúpaných gaštanov skladali na stolíku rôzne veľké pyramídy.

Aj tí najchudobnejší si našli spôsob, ako zarobiť pár drobných. Jeden čistí topánky, ďalší masíruje stuhnutý krk. Priamo na ulici. Otrhaný chlapec veľmi aktívne ponúka balíčky hygienických vreckoviek. Bradatý deduško v saku má na chodníku položenú digitálnu váhu, na ktorej sa môžete odvážiť. Za poplatok. Ktovie, či by váha ukázala o pár kíl menej, keby som si priplatila. Najlepší biznis však má starček, ktorý chodí pomedzi stolíky v kaviarni na brehu a z nádobky od masla ponúka na predaj kocky cukru. Tie isté, pekne zabalené kocky cukru, ktoré sú v inej kaviarni voľne položené na stole k dispozícii zákazníkom. A podnikavým starčekom.

--Slovenčina medzi džezvami

Na nákupy sme sa nemohli vybrať nikam inam, len na Veľký bazár. Je to úžasné miesto plné tovaru od výmyslu sveta, priestor na precvičenie zjednávacích schopností a možnosť vidieť domácich obchodníkov v akcii. Dajú sa tu kúpiť suveníry, oblečenie a aj rôzne užitočné veci, napríklad medená džezva na prípravu kávy, vodná fajka alebo krásne zdobená hodvábna šatka.

Oddychujúci muži vyzerali na prvý pohľad ako manželia, ktorých si tu "odložili" nakupujúce manželky.

Poučení skúsenosťami z iných krajín nakupujeme veľmi málo a tvrdo cenu zjednávame. Napriek tomu sa stane, že ten istý suvenírový magnet, ktorý sa nepodarilo zjednať z piatich lír na dve, aj to už mi ho obchodník vytrhol z ruky, že tak lacno ho nedá, majú v obchodíku so suvenírmi hneď vedľa východu z bazára za jednu líru. Niektorí obchodníci, keď počujú, ako sa medzi sebou rozprávame po slovensky, na nás namiesto angličtiny začínajú pokrikovať slovenským ahoj a dobrý deň. Večer sa na to v bare pýtam zhovorčivého čašníka Hadžiho a dozvedám sa, že do Istanbulu chodieva veľa Slovákov kvôli obchodu. Nakupujú tu textil, kožu a zlato a tunajší obchodníci od nich pochytili pár slovenských slov, ktorými potom ohurujú vyjavených turistov.

Neďaleko Veľkého bazára je ešte zaujímavejší trh. Láka zmesou rôznych farieb, zvukov a vôní. Je to Egyptský bazár, kde sa pomaly na kilá predávajú všetky možné druhy korenín, čerstvé ryby, syry, baranie mäso, exotické ovocie, oriešky. Človek má nutkanie všetko ovoňať a skúsiť a ani my neodoláme. Dostávame na ochutnanie syr, ktorý vyzerá ako malé povrázky, úplne ako naše korbáčiky, len rozmotané. A čuduj sa svete, aj tak chutia.

Keď už sme pri nákupoch, nedá mi nespomenúť najtypickejší suvenír z Istanbulu. Oko. Tak sme si pre seba nazvali zvláštny amulet, ktorý tvoria tmavomodrý, menší tyrkysový a ešte menší biely kruh, s čiernou bodkou uprostred. Je to vraj talizman, ktorý má majiteľa chrániť pred uhrančivými pohľadmi či diablovými očami. Tie oči nás prenasledujú. Nie sú len v stánkoch so suvenírmi vo forme rôznych príveskov, náramkov a magnetov, ale postupne ich vidíme všade – tu tvoria vzor na obruse, inde sú na látke na laviciach v kaviarni, na stene budovy ako obkladačky.

--Aj jesť sa musí

Počas víkendu sa nám podarilo vyskúšať viacero lahôdok a aj preto si cestu do Istanbulu rada kedykoľvek zopakujem. Döner kebab sa dá kúpiť na každom rohu. Môžete si ho dať vložiť do chleba alebo do placky. K tomu trochu zeleniny a veľmi veľa štipľavého korenia. U ďalšieho pouličného predajcu ochutnávame börek – cesto, v ktorom je zapečená syrová, mäsová alebo zemiaková plnka, a celé to je ešte pripečené na suchej platni. Skúšame aj niečo na spôsob pizze, len cesto je tenšie, pokryté pikantným mletým mäsom a predáva sa zrolované ako rožok, čiže sa to dá jesť jednou rukou. V druhej ruke držíme práve vytlačenú šťavu z pomarančov a z granátových jabĺk, ktorá sa dá všade kúpiť. Turci držia v druhej ruke väčšinou ayran. Je to vodou zriedený, jemne osolený jogurt, vraj veľmi osviežujúci. Jeden na ochutnanie som si kúpila v obchode, a hoci bol ľadovo vychladený, ako sa odporúča, bol všelijaký, len nie osviežujúci. Asi si treba zvyknúť. Podľa toho, čo som videla, však domáci bez problémov pijú ayran ku všetkému – k plnenej placke aj k mäsu.

S príchodom noci sa život v Istanbule nekončí. Ulice sú plné ľudí a reštaurácie sa snažia zaplniť všetky stoly. Hľadáme miesto, kde by sme si dali večeru. Pred každou reštauráciou, či už jednoduchšou, alebo luxusnejšou, stojí čašník alebo manažér podniku a láka nás dnu. Pod nos nám strká jedálny lístok, aby sme videli, aké majú skvelé jedlá za skvelé ceny, vynukuje dobré pivo, na ktoré dostaneme špeciálnu cenu, len pre nás. Jeden chlapík je mimoriadne aktívny a aj veľmi príjemný a usmievavý, neodoláme preto a ideme dnu. Je to skôr bistro, ale pôsobí na nás domáckejšie a príjemnejšie ako umelo prezdobené reštaurácie tváriace sa ako typicky turecké, ktoré lákajú turistov o pár metrov ďalej.
Manažér, volá sa Önder, nás usádza a pripomína, že po jedle máme kávu zdarma. Kamarát sa opýta, koľko káv môže vypiť. Önder hovorí, že koľko chce. „Okej, tak začnite variť, vypijem dvesto káv.“ Öndera to veľmi pobaví a so smiechom odchádza na ulicu, číhať na ďalších potenciálnych hostí. O chvíľu dostávame objednané jedlo. Ochutnávam typickú tunajšiu polievku, je to šošovicová çorba (čorba), ktorá sa podáva so štvrtinkou citróna. Chuť je trochu mdlá, koreniny sú nevýrazné. Idem teda na to po turecky a kvapkám si do taniera citrón. Až teraz je z toho pochúťka. Dávame si aj pikantný kebab a ešte niečo, čo vyzerá ako klobása. Jedlo je výborné, káva, hoci je aj zadarmo, sa už do nás nezmestí. Platíme a vychádzame von.

Önder nás zastavuje, usádza k stolíku na ulici a chce vidieť tých 200 vypitých káv. Ostávame teda ešte na kávu, ale iba jednu. Önder je zhovorčivý, vraví, že v tejto reštaurácii pracuje už veľa rokov, a aj keď je práca náročná, veľmi ho baví. Teší sa, že o týždeň odchádza do Nemecka navštíviť priateľku, ktorá tam žije, ale keď sa opýtame, či sa k nej nechce presťahovať, dôrazne odmietne. Bez tejto práce by nevydržal. Slušne ho uživí a Istanbul je jeho domov, nevie si predstaviť, že by žil niekde inde. Dopíjame kávu, na pamiatku sa s Önderom odfotíme a hovoríme mu, že keď budeme opäť v Istanbule, prídeme sa sem najesť. Inšalláh, ak Alah dá…

A tu je ešte zopár spomienok na Istanbul.

Pohľad na mesto z Galatskej veže. Pri troche šťastia sa na jednu fotku zmestia všetky významné mešity.

Galatský most je dvojposchodový - dolu je promenáda s obchodmi a reštauráciami a hore cesta a rybári.

Jedna z mála žobrákov, ktorých sme v meste videli.

Tak tento rituál som nepochopila. Pred touto budovou (neviem, čo bola zač, ale asi nejaká významná) fungovala čestná stráž, pričom dvaja nepohnuto stáli na svojich podstavcoch a tretí tajtrlík chodil od jedného k druhému a stále im niečo napravoval, prilbu, opasok, nohavice, trvalo to asi 10 minút, potom sa mi tam už nechcelo čakať, ako to skončí. Mimochodom, ten tretí si svoj samopal odložil len tak vedľa k bráne. Otvorenej.

Malý, ale šikovný